Slnko tu zapadá každý deň v roku medzi 18:10 a 18:30
Medellín leží vo výške asi 1600 metrov nad morom. Aj vďaka tejto výške je tu teplota ako-tak vhodná na prežitie, t.j. okolo 30 stupňov takmer každý deň, aj keď pocitovo je to ďaleko viac ako 30. V tunajších podmienkach tiež v obmedzenej miere platí, že každých 100 metrov vyššie, zhruba jeden stupeň teploty dole. Takže na okolitej náhornej plošine vo výške 2100 – 2400 metrov je teplota asi ako u nás v lete, ale slnko je silne vysokohorské, takže sa človek aj za hodinku veľmi silno opáli.
Kolumbia je plná lesov a stromov. Nad 2000 metrov nad morom začína príroda pripomínať Slovensko. Teplota a vzduch v tejto výške sú približne také ako u nás. Okrem exotických stromov sú tu aj ihličnaté lesy s jedlými hubami. V tejto výške pestujú napríklad aj ríbezle, ale všeobecne to tu nie je bežná plodina. Vždy som si myslel, že exotické rastliny u nás nemáme, lebo nemáme dosť tepla. Dnes som presvedčený, že je to preto, lebo máme veľa zimy. Tu nad 2000 metrov tiež nemajú vyššie teploty ako my, ale nemajú tu zimné obdobie, takže tu rastú aj exotické rastliny. Dosť veľa lesov v Kolumbii je nepriechodných. V podstate je to taká zarastená džungľa, takže to s turistikou nie je vždy úplne jednoduché.
Kopce sú tu výrazne zvrásnené. Vyzrejú teda tak, akoby boli veľmi mladé a len „nedávno“ tu bolo ešte more. Ale pri týchto nadmorských výškach to asi nebude to pravé vysvetlenie.
Bambus je tu veľmi bežná rastlina, resp. burina. Z diaľky mi pripomína obrovskú prehistorickú prasličku. Praslička samotná (ako ju poznáme u nás) tu dorastá do veľkosti pár metrov.
Keď je niekde rozhrnutá hlina väčšinou má výrazne červenú farbu.
Na pouličných lampách posedávajú také malé kondory - vtáky zvané Gallinazos, ktoré tu ale nie sú moc obľúbené, pretože sa hrabú v odpadkoch.
Autobusy nemajú oficiálne zastávky. Majú len určené trate a zastavujú na zamávanie. Vystupuje sa tiež na požiadanie, kdekoľvek na trase pasažier chce.
Metro má formu nadzemného vlaku a je veľmi udržiavané a úplne čisté. Bez veľkého preháňania možno povedať že na rozdiel od zvyšku hádam celého sveta. V metre totižto vládne takzvaná metro-kultúra, podľa ktorej nie je dovolené cestovať špinavý, pod vplyvom alkoholu, počúvať nahlas muziku či nahlas telefonovať. Zároveň sa považuje za samozrejmé, že tehotným a starým treba uvoľniť miesto na sedenie bez ohľadu na to, ako je metro plné. Špecialitou Medellínu je, že tu majú tzv. Metrocable, čo je vlastne lanovka ponad mesto, ktorá je súčasťou MHD a metra.
Vlaky v Kolumbii už nemajú. Miestni partizáni ich v rámci športu vyhadzovali pravidelne do povetria, takže nakoniec štát vraj upustil od neustáleho opravovania trate a železničná doprava časom zanikla.
Medellín je obkolesený vysokými horami, na ktoré vedú serpentíny. Autom to prvých 50 km pri ceste z Medellínu trvá zhruba 1 hodinu a 20 minút. Všeobecne sú tunajšie cesty užšie a kľukatejšie, takže doprava je aj mimo zápchy dosť zdĺhavá.
Automobilová doprava je o poznanie rušnejšia, vodiči sú agresívnejší, ale zároveň vcelku ohľaduplní. Preplnenosť ciest tu riešia aj tak, že ráno a večer pre každý pracovný deň v týždni majú zakázané na cesty vstupovať autá s inou koncovou číslicou v ŠPZ. Takže ak vaša ŠPZ napríklad končí jednotkou, alebo dvojkou, tak v pondelok musíte ísť do práce bez auta.
Liter benzínu stojí 0,9 eura (u nas v tomto case okolo 1,4 eura)
Bežne používané značky áut sú Chevrolet, Ford a Dodge, ale zároveň aj Renault, Kia a podobne. Škodovky sú tu zastúpené veľmi málo. Videl som tu v podstate len tie staršie Felície a Favority.
Na cestách je ďaleko viac motoriek ako u nás. Ich výhodou je možnosť prekľučkovať v zápche. Ich nevýhodou je vysoký počet mŕtvych motorkárov každý deň.
V centre Medellínu je zakázané, aby sa na motorke viezli dvaja chlapi. Takéto pravidlo zaviedli, pretože veľa prepadnutí na cestách bolo páchaných práve tak, že sa na motorke viezli dvaja banditi.
Na získanie vodičského preukazu treba len absolvovať kurz v dĺžke asi 10 hodín a zdravotnú prehliadku. Žiadny test zručnosti, alebo cestných pravidiel sa na konci kurzu nevykonáva.
Ulice v centre, ale aj vo frekventovanejších obytných štvrtiach sú typické tým, že na prízemí budov sú malé súkromné rôznofarebné obchodíky, bistrá a služby. Neviem to presne popísať, ale pripomína mi to Nepál, alebo Indiu.
Na ulici postávajú bábušky, ktoré ponúkajú volania z mobilu. Takže si v prípade núdze môžete zavolať z ich telefónu a zaplatiť za prevolané minúty.
Polícia a armáda je tu viac v uliciach a viditeľne majú vyššiu autoritu aj právomoci ako u nás.
Z povinnej vojenskej služby je možné oficiálne sa vykúpiť peniazmi.
Obľúbená muzika mladých je tu Reggaeton. Útly chlapci, silné gestá, hudobná kvalita na úrovni Jadranky– jednoducho niečo ako Slovenský hip-hop, akurát ešte kúštik trápnejšie. Tento nešvár tu podľa všetkého dovialo z Portorika.
Ďalším podobným hudobným štýlom je Salsa choque.
Hudba starších je potom napríklad Vallenato a môjmu uchu vcelku lahodiaca Cumbia, prípadne Porro, alebo Populárna hudba rokov minulých. Vcelku bežne hrá podobná muzika napríklad aj v autobusoch.
Muzika sa v Kolumbii z princípu počúva na plné gule. Ak by mala hrať muzika potichu, tak to ani nemusí hrať vôbec.
Ďaleko viac sa tu tancuje ako u nás. Ženský tanec je dynamický a elegantný. Ženy pri ňom vcelku zvodne pohybujú panvou a (poväčšine veľmi pekne tvarovanou) sedacu časťou tela.
Zber smetí prebieha tak, že ľudia odpadky v igelitových vreciach večer povykladajú pred domy, prípadne na chodník a keď padne súmrak prídu smetiari, odpadky nahádžu do smetiarskeho auta a odvezú.
Na ekológiu tu ľudia mám pocit hľadia dosť málo. Napríklad hlavná rieka pretekajúca Medellínom zapácha, je špinavá a naokolo-žijúca chudoba do nej hádže odpadky. Pri opúšťaní Medellínu ju ale pravdepodobne dokonale vyperú, pretože hladina je kompletne pokrytá bielou penou, miestami až do výšky 30 cm v dĺžke niekoľko desiatok kilometrov. Jednoducho o nás by sa to nazývalo ekologickou katastrofou a písalo by sa o tom vo všetkých novinách. Tu je to na dennom poriadku. Separovaný zber je tu tiež len v plienkach. Pôvodne som si myslel, že ľudia tu musia byť výrazne zdravší kvôli zdravému životnému štýlu a množstvu ovocia. Dnes si myslím, že všetko to zdravie dokonale vyvažujú znečistením vody a vzduchu. Pravdou je, že sa to týka najmä veľkých miest, ale životné prostredie nepozná hranice.
Možno je to vcelku zrejmé, ale domy tu nemajú komíny, radiátory a omietka tu tiež nie je niečo úplne nevyhnutné. Domy v bohatších štvrtiach síce omietku majú, ale na druhú stranu dom bez omietky neznamená hneď chudobu.
V byte je bežné mať dve kúpeľne s WC.
Tak ako napr. v Ázii sa toaletný papier po použití, nehádže do misy, ale vedľa, do koša. Robí sa to tak myslím preto, že kanalizácia nemá dostatočnú hrúbku a tak sa ľahko upchá.
Kolumbia je futbalový národ. Tak ako my fandíme hokeju, a ešte ďaleko viac, Kolumbijci fandia futbalu.
Týždenný pracovný čas je v Kolumbii 48 hodín. Znamená to, že ľudia pracujú aj v sobotu, alebo 9,5 hodiny denne. Okrem toho strávia na obedňajšej prestávke v niektorých firmách pol hodinu a v niektorých až hodinu. No a ľudia za prácou bežne cestujú v rámci Medellínu hodinu do práce a hodinu z práce.
Bezpečnostné normy a normy všeobecne sú tu menej striktné ako u nás. Podniká sa tu vcelku nadivoko. Napríklad pri prevádzkovaní spúšťania sa na oceľovom lane nemajú žiadne sekundárne istenie a na účely brzdenia dajú zákazníkovi spevnenú rukavicu, ktorou zákazník brzdí tak, že stíska lano na ktorom sa vezie.
Keď dievča dovŕši 15 rokov, nakoľko sa z dievčaťa stáva žena, čaká ju veľká oslava, príp. pokiaľ majú rodičia dosť peňazí, ide na veľký výlet, často krát aj do zahraničia.
Kolumbia je vo svete známa prirodzene peknými a vraj vernými ženami. Zväčša sú štíhle a tie čo štíhle nie sú, väčšinou vedia ako tie kilá správne rozložiť a nosiť. Farebne je tu plná škála od bielej až po úplne čiernu Afriku. Všeobecné pravidlo, že čím chudobnejšie, tím krajšie platí tak ako vo svete aj tu. Keď jednoducho samička nemá silné sociálno-finančné zázemie, tak musí v konkurencii preraziť, dbať o seba, pestro sa obliekať a nepapať moc. No a to sa dá aj vtedy, keď korunky nazvyš nie je.
Všetky ženy sa tu obliekajú veľmi pekne a zväčša vyzývavo.
Aj keď je vonku viac ako 30 stupňov, bežne na ulici stretávam Kolumbijky v rifliach a vysokých kožených čižmách. Sandále tu chlapi do mesta nosia len ak sú cudzinci.
Silikóny, liposukcia a plastická chirurgia sú tu veľmi bežné (násobne bežnejšie ako u nás). Pripadá mi, že keď slečna nie je zo svojou figúrou spokojná, tak si namiesto kaderníka zájde do nemocnice. Tu, pokiaľ dobre viem, dostane balíček služieb pozostávajúci zo silikónu do poprsia a zadku, plus ako bonus odsatie tuku z brucha zadarmo. Všetko v duchu, keď nesneží prirodzený, dobrý je aj umelý :) ...
Cudzinci tu v atraktivite získavajú zadarmo body naviac, len preto, že sú cudzinci. No a keďže Kolumbijky sú zas atraktívne pre svet, vzniká v tejto časti zemegule silná príťažlivá sila.
Všetci Kolumbijci majú bez akéhokoľvek preháňania veľmi mystickú schopnosť rozoznať cudzinca. Aj napriek tomu, že v Kolumbii majú azda všetky farby pletí, rôzne typy tvárí a ľudí rôznych štýlov, cudzinca aj v dave ihneď rozoznajú. Je to pre mňa stále veľkou záhadou, budem to naďalej skúmať...
Rasizmus tu neexistuje nakoľko je tu toľko odtieňov koľko je tu ľudí.
Vykanie (v španielčine tretia osoba jednotného čísla) sa tu nepoužíva len pri komunikácii s osobou staršou, alebo hierarchicky vyššou. Kľudne môže vykanie použiť napríklad aj kamarát ku kamarátovi, alebo v rozhovore matka k dieťaťu.
Na návšteve sa nevyzúva.
Smrkanie v spoločnosti je tu asi tak neslušné ako u nás grganie. Pre účely smrkania treba ísť na toaletu. Jedine v prípade vážnej choroby je tichučké utieranie nosa tolerovateľné.
Ľudia sa tu každé ráno sprchujú a používajú deodoranty. Ani v najväčších úpekoch ľudia v autobuse nesmrdia. Teoreticky si viem predstaviť, že by tu bolo človeka cítiť len ak je Európan, alebo Američan a to asi aj preto, že Európania a Američania sú v Južnej Amerike známi tým, že nekladú na hygienu ohľadom potenia taký dôraz. Jednoducho povedané je tu známe, že Európania a Američania smrdia. A musím povedať, že s prihiladnutím na naše pomery, to logiku má, pretože naozaj si nemyslím, že by sa veľa z nás sprchovalo každé ráno a aj napríklad prepotené tričko s mapami pod pazuchami je u nás vnímané ako ďaleko menší spoločenský prešľap ako tu.
Neoslavujú tu nič také ako meniny, zato napríklad deň otcov a matiek berú vážnejšie ako my.
Kolumbia je silno kresťanská krajina, ale myslím, že tu má viera skôr takú tú tradičnejšiu formu.
Čísla na prstoch sa tu ukazujú v poradí od malíčka. Teda vystrčený malíček znamená číslo jedna. Číslo dva je malíček plus prstenník, číslo tri sa ukazuje vystrčeným malíčkom, prstenníkom a prostredníkom, atď.
Homosexualita je tu spoločnosťou veľmi tolerovaná. Neznamená to, že by tu napríklad neexistovali vtípky o homosexuáloch, ale keď už niekto homosexuálny je, tak ho nekrižujú, neodporúčajú mu liečenie, ani z neho nerobia masového vraha. Jednoducho to neriešia a berú to ako jeho súkromnú záležitosť. Aj preto je tu azda na verejnosti vidieť takýchto dvojíc omnoho viac ako u nás. Chvalabohu rozpad tradičnej rodiny ani iná apokalypsa popisovaná slovenskou propagandou sa tu zdá sa nekoná. Minulý týždeň tu dokonca tak ako už vo viacerých štátoch sveta schválili aj adopciu pre homosexuálne páry. Takže časom uvidíme, čo tento sociálny experiment svetu prinesie...
Nákup cez internet sa tu využíva veľmi minimálne.
Štandardnú poštu tu tiež takmer vôbec nepoužívajú. Nemajú ani len poštové schránky na domoch. Nejaká pošta tu ale funguje, pretože pohľadnicu od nás dostali, aj keď ich to veľmi prekvapilo.
Zaujímavé je, že za tri mesiace, ktoré som tu, som nenarazil ani na jedno jediné kníhkupectvo. A bol som aj vo viacerých obrovských luxusných nákupných centrách. Jediné miesto, kde predávajú knihy je priamo v supermarkete – taký ten „bestselerovský“ supermarketový výber knižných telenoviel v celkovom počte asi tak 100 kusov.
Ceny v Medellíne sú porovnateľné so Žilinou. V luxusných častiach sú vyššie.
Celkom milé je, že cudzincom vo všeobecnosti nenavyšujú ceny o cudzineckú prirážku, čo sa napríklad bežne deje v Ázii.
V supermarkete vám všetok nakúpený tovar zabalia do plastových tašiek. Nie je ani len dovolené, aby ste si nakúpený tovar vložili do tašiek vlastnoručne. Má to jeden bočný efekt – kým tetuška pípne, vloží tovar do tašky, taštičku zauzlíkuje a vytiahne ďalšiu taštičku, trvá to tri až štyri krát dlhšie. Naposledy som to (pre účely tohto blogu) meral. Vybavenie siedmych ľudí s normálnym nákupným košíkom (teda nie vozíkom) trvalo 35 minút. Tunajší ľudia sú však (nie len na toto) čakanie zvyknutý. Nehundrú, nesťažujú sa a nežiadajú zmenu. Súčasťou prijatia cudzej kultúry sú aj takéto denné maličkosti. Myslím, že dnes mi to už tiež žilami netrhá, ale minimálne z tej ekologickej stránky veci ma to rozrušuje dodnes. Dosť, že všetko je zabalené (tak ako na celom svete) v neekologických obaloch, ešte človeka nútia použiť bezvýznamný sáčok. S každým nákupom domov nesieme ďalších 8 igelitových tašiek. Možno by to chcelo začať s nimi tapetovať... Alebo ich vyprážať na desiatu... Viem, že ani na Slovensku nie je zvykom nejak sa nad tým pozastavovať, ale ja som bol doma zvyknutý pokiaľ to bolo možné igelitky odmietať (v kabele som preto vždy nosil plátenku, prípadne som tovar nakladal rovno do auta). Zrejme to ešte nie je na nobelovú cenu za ekológiu, ale je to taký malý, osobný príspevok, ktorý stojí len prekonanie vlastnej pohodlnosti, hlavne keď si človek uvedomí nezmyselnosť znečistenia prostredia niečím takým ako je jednorazová igelitka. No nič... Aby som sa vrátil k téme – tak do tých igelitiek to balia z dôvodu bezpečnostných pravidiel. Pri východe zo supermarketu vám totižto SBS-ka bežne nahliada nielen do igelitiek, ale aj do osobných tašiek. Takže tie igelitky sú tu vlastne pre nejaké také zjednodušenie kontroly.
Bol som tu už na dvoch exkurziách a môžem skonštatovať, že ľudia v žiadnom prípade netrpia dochvíľnosťou a zároveň meškanie ostatných vcelku tolerujú. Priemerne sme čakali na ľudí aj hodinu po dohodnutom čase. V prípade tej prvej exkurzie dokonca ľudia prišli na čas, ale pre zmenu sme čakali úplne pravidelne pol hodinu na sprievodkyňu. Spala. Spánok je zdravý. Treba to tiež vnímať ako kultúrny rozdiel a prijať ho. Myslím, že sa mi to podarilo a že by aj tak nemalo zmysel poukazovať na to, prípadne sa rozhorčovať. Akurát by človek asi vyznel ako nafúkaný Európan.
ZOO v Medellíne je jedna zanedbaná Potemkinovská dedina. Tvári sa to ako ZOO, dokonca tu majú aj leva, medveďa, či hrocha, ale ak sa toto volá ZOO v meste s dvoma miliónmi obyvateľov, tak potom je ZOO aj Žilinský lesopark.
Zaujímavosťou je, že vláda za zamestnaných považuje aj ľudí ktorí chodia po ulici a autobusoch a z núdze predávajú napríklad cukríky, prípadne niečo zaspievajú a je len na cestujúcich, či im nejakou almužnou prispejú. Rád by som vedel, ako takú evidenciu robia, ale miestnemu vladárovi sa nie je čo čudovať. Je to pohodlný spôsob ako vylepšiť štatistiky a zahladiť problém nezamestnanosti pod koberec, ktorý Kolumbia podľa všetkého má dosť veľký.
Bol som prekvapený, že ako málo sa v Kolumbii vyučuje európska história – konkrétne teda svetové vojny. Ľudia majú napríklad o Hitlerovi a jeho činoch len zbežné informácie. Vedia síce že bol lídrom, ale o konkrétnych zverstvách veľmi informovaní nie sú. Na druhú stranu u nás okrem Kolumba a Pabla Escobara tiež o ich histórii moc viac nevieme.
Keď človek zomrie, buď ho pochovajú do zeme, alebo do takej murovanej steny – niečo ako u nás mrazničky v márnici, akurát bez toho mrazenia. V každom prípade to nie je navždy. Po štyroch rokoch sa pozostatky vyberajú a prekladajú do menšej truhličky, kde zostávajú natrvalo. Rodina je tohto aktu účastná a nie je výnimkou že pozostatky sú plné červov a švábov, prípadne, že mŕtvy nie je ešte dokonale rozložený, takže by som povedal, že to musí byť zážitok pre vcelku silné povahy.
Drogy v malom množstve sú tu de-kriminalizované. Pre osobné relaxačné účely sa tu napríklad považuje 20 gramov marihuany, 5 gramov hašišu, či 1 gram kokaínu.
Kokaín je tu najlacnejší na svete. Gram na ulici stojí 3,5 doláru. V Európe sa to pohybuje okolo 100 dolárov za gram. Ľudia ktorých som tu stretol a majú osobnú skúsenosť s kokaínom jeho účinky nepopisujú ako obzvlášť zaujímavé a zároveň ani jeho nebezpečenstvo nevnímajú tak silno ako mu pripisujeme v našej časti sveta. Napriek všetkému mám pocit, že je to pre nich relatívne nezaujímavá záležitosť a nevyhľadávajú ju. Ale uznávam, že tento môj sociálny prieskum nie je dostatočne relevantný, nakoľko je to len pár ľudí z môjho okolia, zhruba v mojom veku a všetko sú to ľudia vzdelaní a pracujúci.
Ayahuasca (Yagé) je šamanský liečivý odvar, ktorý je tu poľa všetkého úplne legálny, ako pozostatok pôvodných indiánskych kultúr. Jednou z hlavných liečivých látok je tu DMT (Dimethyltryptmin). Čítal som v jednej múdrej knižke, že “Amazonskí indiáni stretávajú pod vplyvom ayahuascy ufónov asi tak často ako pražák dílera na Náměstí republiky“
Špeciálne miesto medzi drogami má miestna droga s obsahom Skopolamínu. Používa sa totiž na získanie úplnej kontroly nad obeťou, ktorej je táto látka podaná. Vraj sa to prejavuje tak, že človek navonok pôsobí úplne normálne, komunikuje s okolím, takže nikto netuší, že človek nie je pri zmysloch, ale zároveň je človek úplne submisívny a vykoná čokoľvek mu je povedané. A tak napríklad dostane príkaz zájsť do banky a doniesť všetky úspory na druhú stranu ulice, no a človek to bez rozpakov vykoná. V prípade žien si použitie nie je ťažké domyslieť... Častejšie sa takéto prípady stávajú v Bogote. Dokonalou drogou na kriminálne činy ju nakoniec robí posledná vlastnosť, ktorou je, že po odoznení účinku si obeť vôbec nič nepamätá.
Ešte stále tu operuje Guerilla – čo sú vlastne taký ozbrojení partizáni, komunisti, prívrženci Marxisticko-Leninistickej ideológie, vyskytujúci sa prevažne v džungli, ktorá sa rozprestiera takmer na celej juhovýchodnej polovici územia Kolumbie. Ich obživou je najmä výroba kokaínu a sem-tam nejaký ten únos významnej osobnosti. Situácia sa dosť výrazne zlepšila, keď od roku 2000 až k súčasnosti klesli únosy z počtu 3500 ročne na necelých 300 ročne, čím sa Kolumbia dostala až na 9. miesto na svete, za krajiny ako sú Mexiko, India, a Venezuela.
Najznámejšia veľká značka kávy je tu Juan Valdez, ktorej konkuruje značka Oma. Inak si myslím, že Kolumbia sa venuje ďaleko viac exportu kávy vo forme suroviny (bez značky). Pokiaľ sa nemýlim, tak Kolumbia je najväčší svetový exportér kávy. Poctivé espresso robia naozaj asi len značky Juan Valdez a Oma. Zvyšku Kolumbie postačuje štandardné „tinto“ – čo je filtrovaná čierna káva z varných kanvíc.
Je úplne normálne a bežné, že na miešanie horúceho nápoja (káva, čaj) sa tu podáva kratšia slamka na pitie. Lyžičku ku káve som ešte hádam ani nedostal.
Čapované pivo tu nemajú. Bežne sa podáva fľaškové pivo Pilsen a Aguila, čo sú podľa môjho skromného názoru také bežné, bezcharakterné, pivné močky. Zaujímavejšie je napríklad pivo Apóstol, ktoré robí viacero typov a značka Tres Cordilleras – ktorá je priamo z Medellínu. Sú síce výrazne drahšie, ale napríklad ALE, ktoré robí Tres Cordilleras je naozaj poctivé American Pale Ale s prenikavo výraznou horkosťou a chuťou po chmeli.
Víno je tu neuveriteľne drahé. Najlacnejšie krabicové vína sa tu pohybujú okolo 5 EUR. Bežné víno (typu JP Chenet a podobne) tu stojí 12 EUR. Ani u nás známe, lacné Argentínske, či Čilské vína tu nekúpite pod 10 EUR.
Najbežnejšia pálenka, ktorú tu pijú je Aguardente (t.j. Ohnivá voda), Rum a Tequila. Aguardente je silne anízové. Rum a Tequila je tu skutočný, kvalitný (a chutný) destilát.
Na návšteve nie je také bežné ako u nás ponúkať alkohol, zato je úplne bežné ponúknuť čerstvý ovocný džús. Alkohol tu vo všeobecnosti pijú v ďaleko menšej miere ako u nás. Za bieleho dňa som tu ešte asi opitého človeka ani nevidel.
Obľúbený kolumbijský bublinkový nápoj sa volá Malta. Je to veľmi chutné a sladké. Obsahuje to jačmeň a aj to po ňom chutí. Povedal by som, že je to taká miestna vychytávka ako napríklad „naša“ Vinea.
Na ulici sa bežne okrem rôznych vyprážaných pochutín predáva napríklad čerstvo nakrájané mango so soľou a citrónom - odporúčam vyskúšať - veľmi chutná, zaujímavá a svieža kombinácia. Mango používajú dozreté (oranžové) aj relatívne tvrdé a zelené - každému ako chutí. Okrem toho všade predávajú aj rôzne čerstvé ovocné džúsy.
Štandardné pomaranče a mandarínky majú šupku sýto-zelenej farby. Tieto pomaranče sa tu moc nejedia, robí sa z nich len džús. Minule som natrafil po troch mesiacoch aj na oranžové pomaranče a mandarínky, ktoré sa tu ale vraj len importujú.
Plátano je rastlina, ktorej plody vyzerajú úplne ako banán, akurát, že je to zelenina a podáva sa tepelne upravená ako príloha k jedlám.
Yuca je koreň rastliny, ktorý sa používa ako zemiak. Oproti zemiaku je povedal by som viac maslovitejší.
Keď kúpite zemiaky tak sa (oproti Slovensku) len veľmi výnimočne stane, že niektorý zemiak je začernaný. Hádam ani neexistuje, aby ste tu kúpili nahnitý, alebo mäkký zemiak. Možno je to preto, že tu nemajú minuloročné zemiaky, takže sú zvyknutý na vyššiu kvalitu.
Zeler a petržlen tú síce majú, ale nie ako koreň – len vňať. Takže napríklad sviečková omáčka nehrozí...
Kapustu tu majú, ale používajú ju len ako surovú prílohu. Knedlo-vepřo-zelí je tu exotická delikatesa, ktorú som im predstavil až ja.
Parenú knedľu tu nepoznajú.
Kačky a husi poznajú a majú, ale ich mäso sa kúpiť nedá, takže jeho chuť nepoznajú. Myslím teda, že taká pečená kačka s červenou kapustou a parenou knedľou musí byť pre Kolumbijca naozaj extrémne zaujímavý gurmánsky zážitok.
Chleba a všetko pečivo tu je na sladko. Jediné nesladké pečivo, ktoré sa mi tu podarilo zohnať je francúzska bageta zo supermarketu. Nakoľko sa mi to sladké pečivo po dvoch mesiacoch prejedlo, úspešne som si už asi tri krát upiekol kysnutý domáci chlieb, podľa receptu od starky. Celá tunajšia rodina bola z neho úplne unesená.
Nemajú vo zvyku jesť cestoviny na sladko. Tvaroh tu síce je, ale nie je to najbežnejšia potravina a napríklad rezance s tvarohom a cukrom im pripadá dosť šialený nápad.
Domáce gazdinky nepečú všakovaké koláčiky a torty tak ako u nás. Koláče síce poznajú, ale ak už by ich vôbec mali chuť jesť, tak si ich kúpia.
Kmín ktorý sa tu používa je úplne iná rastlina ako kmín ktorý u nás poznáme. Má veľmi výraznú chuť a mne osobne v jedle dosť prekáža. Je to niečo podobné ako keď som po troch mesiacoch v Indii začal neznášať kary, pretože Indovia to sypú hádam aj do zmrzliny. Nakoniec som si to naštudoval na internete. Tunajší kmín je Kmín Rímsky (cuminum cyminum), ktorý sa pestuje hlavne v Ázii. Semienka sú podlhovastejšie, bledšie a chuť majú horkú, ostrú a veľmi prenikavú. Náš európsky Kmín korenný (carum carvi) tu vôbec nepoznajú. Už len doplním, že na Slovensku je náš kmín okrem chleba tiež takmer všade, takže sme na túto chuť dosť zvyknutý a v tunajších jedlách sa vôbec nenachádza.
Mletú papriku tu nepoznajú (ani pálivú ani sladkú), takže náš guľášik je pre nich tiež neznámy. Nakoniec sa mi v dvojmiliónovom Medellíne podarilo nájsť hádam ako v jedinom obchodíku zvanom Orient-Shop mletú papriku, aj náš európsky kmín. Srdiečko mi poskočilo a hneď som si spravil zásoby. Odvtedy som tu už pár krát navaril napríklad aj náš guľáš.
Na kvalitnú klobásu (nedajbože porovnateľnú s našou domácou) tu bohužiaľ nenatrafíte. Bežne predávaná a v reštauráciách podávaná klobása je paródiou na to čo poznáme doma.
Údená slanina sa tu tiež nenachádza. V supermarkete som videl známu španielsku surovú sušenú šunku, aj nejakú slaninu z Anglicka, ale nič čo by sa dalo konzumovať bez tepelnej úpravy a podobalo sa na našu slaninku.
Čo sa týka mäsa, tak sa v Kolumbii určite oplatí kúpiť si v lokálnom mäsiarstve pravú hovädziu sviečkovicu. Pred mojimi očami z chrbtice vyrezaná, bledunko červená, po pár minutách grilovania jemnučká a šťavnatá - do 6 EUR za kilogram!
Pečivo tu podozrivo vydrží bez skazy aj pár týždňov.
Na obaloch mi bežne chýbajú informácie o zložení. Nikde sa napríklad nedočítate percentuálny obsah mäsa vo výrobku, prípadne paradajok v kečupe. Chemikálie a konzervanty nejaké uvedené sú, ale neviem či všetky a myslím, že to ľudia aj tak moc neriešia. Ešte tu asi nedorazila éčková mánia...
Arepa je placka z kukuričnej múky a vody, ktorá sa tu podáva takmer ku každému jedlu. Sama o sebe nemá v podstate žiadnu chuť, takže predpokladám, že je aspoň zdravá. Je osobne tento gurmánsky počin nevyhľadávam.
V 90% reštaurácií máte na výber plus mínus tieto tri jedlá – bravčové s ryžou, hovädzie s ryžou a ryba s ryžou. Zväčša je to spestrené nejakým šalátom ako prílohou, niekedy Yucou, alebo Plátanom a Arepou, ale to je tak asi všetko. Omáčky tu takmer nepoznajú. Neznamená to však, že by tu nemali luxusné reštaurácie na vysokej úrovni, kde sa dá výborne, kvalitne a chutne najesť. V bežnej reštaurácii je ale výber naozaj dosť predvídateľný.
Kyslú smotanu, zakysanku ani iné kyslé mlieko nemajú.
Jogurt je tu len v riedkej forme – takmer ako voda. Nič ako smotanový jogurt tu nenájdete.
Tresku v majonéze ani kofolu tu nemajú :) ...
Najväčšou devízou Kolumbie je podľa mňa neuveriteľné množstvo exotického ovocia a bylín, ktoré u nás bežne nedostaneme, prípadne ani nevieme, že existujú. O viacerých z nich sa pritom po svete šíria informácie, že ako sú neuveriteľne až mysticky liečivé. Aloe vera je medzi nimi, hádam len ako obyčajná burina. A to ani nevieme, čo v džungli medzi pôvodnými kmeňmi ešte majú a čo z toho by mohlo byť potenciálne užitočné pre celý svet. Z liečivých bylín dnes poznám najmä „Uña de Gato“ a „Sangre de Drago“. Z ovocia, ktoré tu bežne pojedám vymenujem Guanabana, Granadilla, Tomate de arbol, Guayaba, Pitaya, Curuba, Carambolo, Mamoncillo, Borojó, Tamarindo, Zapote, Uchuva, Ciruela, Maracuya, Papaya.
Banány tu majú troch druhov. Najmenšie vo veľkosti maximálne 10 centimetrov sa volajú Murrapo, stredne veľké sú tie, čo bežne poznáme aj u nás, no a nakoniec sú to banány, ktoré sú asi dvojnásobne väčšie a hrubšie. Tieto posledné ale už nie sú považované za ovocie, ale zeleninu a volajú sa Platano. Z nášho ovocia je tu naopak pre nich dosť exotická čučoriedka, ríbezľa, egreš a čerešne sa bežne dajú kúpiť len ako kompót.
Podľa najznámejšej cestovateľskej príručky „Lonely Planet“ ani dnes nie je Kolumbia pre cestovateľov úplne najbezpečnejšie miesto a odporúčajú byť stále ostražitý. Ešte donedávna bola Kolumbia podľa nich najnebezpečnejšia krajina sveta a tak isto viedla v počte únosov. V súčasnosti sa to však aj podľa nich radikálne zlepšilo. No a môj aktuálny pohľad na tunajšiu bezpečnosť je taký, že počas bieleho dňa sa cítim na bežných miestach bezpečne. Najchudobnejšie štvrte a tie, ktoré sú známe svojou nebezpečnosťou nevyhľadávam a po zotmení sa aj tak pohybujeme len v centre, alebo v „našej“ štvrti. Na pocite neohrozenosti nepridávajú hádam len tí rôzny podivní týpkovia v skupinkách, ktoré nepretržite predávajú drogy na konkrétnych rohoch ulíc a ďalších miestach ktorým sa ani v našom prípade nedá vyhnúť. Snažím sa však správať normálne a moc si ich nevšímať, ani sa im príliš nápadne vyhýbať. Neobliekať sa výstredne, nevystŕkať drahé veci a na podozrivých miestach byť ostražitý, ale tváriť a pohybovať sa pri tom s prirodzenou sebaistotou je myslím spôsobom, ktorým človek na seba púta minimálne množstvo pozornosti. Navyše miestni díleri riešia prepodkladám svoje vlastné záujmy, v ktorých podľa mňa človek ako ja nehrá významnú úlohu, takže sme si vzájomne asi vcelku ukradnutí.
Všetky popísané rozdiely a detaily som písal z pohľadu človeka, ktorý tu necestuje, ale žije (a pracuje na diaľku). Na výlety samozrejme chodíme, ale to nie je to isté ako zobrať ruksak a pár mesiacov len tak cestovať. V každom prípade, keby som tu prišiel ako cestovateľ, tak väčšinu týchto detailov by som možno ani nepostrehol. Musím priznať, že mňa osobne cestovateľsky oslovuje Ázia viac, nakoľko tam je okrem inej kultúry napríklad množstvo iných náboženstiev a s tým súvisiacich ľudí, zvykov, atď. Ale je to určite pocitové a veľmi subjektívne. Počul som, že množstvo turistov je Kolumbiou úplne unesených a radi sa tu vracajú, prípadne tu ostanú žiť.
Keď sa teda človek rozhodne navštíviť Latinskú Ameriku, určite má aj Kolumbia cestovateľovi čo ponúknuť. Ja osobne by som v Kolumbii volil voľné cestovanie autobusmi na vlastnú päsť, prípadne ak by som mal osobné auto, mohol by byť zaujímavý road-trip po krajine, pričom by som sa menej sústredil na mestá a dediny, ktoré podľa môjho názoru nemajú až tak moc čo ponúknuť, aj keď výnimky sa nájdu. Exkurzie všeobecne a obzvlášť tie, ktoré vás vraj zavedú k originálnym obyvateľom by som vypustil úplne. V každom prípade by som sa ale sústredil na prírodu a veci s tým súvisiace, ktoré sú zaujímavé a je ich tu množstvo. V Medellíne samotnom sú tiež veci ktoré určite stoja za pozretie, ale dlhodobý pobyt by som ako cestovateľ považoval za stratu času. Obzvlášť pokiaľ človek (tak ako ja) nie je vyznávačom nočných klubov a párty, ktorými Medellín v noci naozaj silno žije.
Ak by nás chcel niekto počas nášho pobytu prísť pozrieť, odporúčal by som naplánovať si nejaký program aj s presunom do iných oblastí Kolumbie.
Držte sa,
Ako Jako do hory volá,
tak Jako sa z hory ozýva.
