India 2006 - Esfahan (Iran)

Autor: Marian Bracinik | 11.10.2006 o 17:13 | Karma článku: 5,49 | Prečítané:  2583x

(este trochu k Istanbulu, Geto v Ankare, "Kurdistan", z Jaka je obchodnik :)

 

6.10.2006 17:20

Csaba ma vcera vyhodil v "azijskej" casti Istanbulu. Musim sa dostat ku Lenke a tak sa pytam na cestu prveho cloveka, co stretam. Je to Marek Chovanec, akurat v mladsom a tmavsom vydani. Marek nevie po anglicky, stvrt Yesilkoy nepozna, ale snazi sa mi pomoct ako sa len da. Taxikar pyta 40 dolarov, co je moc a tak spolu patrame po lacnejsom sposobe. Na autobusovom stanovisti sa ma ujima starsi pan "Czechoslovakia? Sprechen Sie Deutsch?", "Ein bischien" odpovedam, ale nie je treba - posadil ma na autobus a dal soferovi instrukcie. Po hodine jazdy vystupujem v centre a pokracujem minibusom. Obytne casti Istanbulu su velmi pekne - moderne panelaky pastelovych farieb, slniecko - taka domaca romantika pri mory :) Centrum je preludnene, dopravny chaos, trubenie aut. Hned po zvitani s Lenkou vyrazame na Turecku veceru k frajerovy dcery Lenkinej domacej. Vsetci su velmi srdecny. Turecke jedlo opat vynikajuce. V noci pisem blog, unaveny zaspavam. Rano sme boli s Lenkou pri mory a trochu v meste. Poobede som sa vybral s Lenkou do skoly - ona ide na hodinu, ja sa tulam mestom. Istanbul je klasicke preludnene mesto. Vsade je smog a hurhaj. Auta trubia, ludia sa ponahlaju. Jedine obcasna mesita robi Istanbul niecim vynimocnejsim. Historicke pamiatky sa mi hladat nechce - snazim sa najst knihkupectvo (kvoli mape) a nejake kludne miesto. V Turecku je Ramadan a tak vsetky restauracie zivaju prazdnotou :) Ludia od vychodu slnka az po zapad nic nejedia a nepiju dokonca ani len vodu. Pre starsich ludi to v horucom pocasi musi byt naozaj tazke. Knihkupectvo som nenasiel. Z Istanbulskeho hurhaja sa mi podarilo uniknut v parku oproti Lenkinej skole. Rozmyslam ako sa zajtra dostanem z centra tohto obrovskeho mesta (17 mil. obyvatelov) na dialnicu do Ankary...

 

 

7.10.2006 0:20

Kulturno - historicke centrum som v Istanbule teda asi nenavstivil (a tak sa k Istanbulu ako celku vyjadrovat nebudem), ale potesilo ma, ze sme vecer pokecali s Cicek a Denisom (Lenkina spolubyvajuca a jej brat). Ked som sa vcera pytal na bezpecnost vychodneho Turecka v suvislosti s Kurdistanom, Cicekin priatel mi velmi razne vysvetlil, ze nemam hovorit Kurdistan, ale Turecko, kde ziju Kurdi, pretoze Kurdistan je len vyplodom fantazie skupiny ludi. Vyzeral podrazdene a tak to nechavam plavat. Dnes vecer prisiel do Istanbulu aj Cicekin brat ktory vyzera ako vystrihnuty z Trainspottingu (jednoducho povedane chudy, zivotom aj ostanymi latkami vytvarovany inteligentny clovek:). Je to programator a citi sa byt ateista.

Zda sa im divne, ze nemam prilis velky zaujem pozerat Istanbul, ale nechcem sa ich dotknut a tak vysvetlujem, ze sa tesim do Indie. Nevyzera to, ze ich to moc uspokojilo, ale nakoniec sme spolocnu rec predsa len nasli a bavime sa teraz uz uplne otvorene o nabozenstvach, ludoch a vztahoch. Istanbul je asi dost iny ako zvysok Turecka - povedal by som, ze dost Europsky. Moderny Turci nemaju radi Iran, pre ich extremisticke chapanie Islamu a dost ma v ceste tam odhovaraju. Starsi ortodoxnejsi moslimsky Turci maju Iran prave naopak vraj v laske. V Istanbule to az take striktne nie je, ale inak davaju vraj v Turecku mladym parikom povolenie k vztahu rodicia. V Turecku ludia dodrzuju raz do roka 40 dnovy Ramadan, pricom okrem modernejsej casti Turecka je jeho dodrzovanie vyzadovane vraj aj od cudzincov. Citil som sa ako skolak s cigaretou, ked som dnes v parku pil dzus a predstavil si vsetky tie smadne krky naokolo. Snazil som sa pit tak, aby ma nikto nevidel :)...

 

 

sobota 23:10

Sedim v utulnej kutici najlacnejsej stvrti Ankary (hlavneho mesta Turecka) - v miestnom gete. Ked som odchadzal z Istanbulu a miesto stopu som nakoniec vplyvom unavy a chvilky nepozornosti zobral bus, bal som sa, ze uz nebudem mat o com pisat. Teraz mam pocit, ze neviem, ci to mam napisat a ci mi to bude niekto verit...

V autobuse som sa dal do reci s 23 rocnym Turkom Hussainom. Byva v nejakom vyssie polozenom mensom mestecku. Tiez nema rad velke mesta, ale z biologickej fakulty ho vyhodili a tak teraz ide robit "obchody" do Ankary. Hovori dobre po anglicky a netrva dlho, ked vravi, ze je (mozno aj v dosledku studia) neveriaci a pyta sa ma na moje nabozenstvo. Tak mu vravim, ze som tiez neveriaci, ale ze sa mi celkom pozdava budhisticke vysvetlenie toho ako sa veci maju :) Zistujeme, ze sme si velmi podobny v pohlade na svet, miestom bydliska, vztahom k prirode... Nakoniec mi Hussain ponuka, ze mozem prespat u jeho kamarata. Som unaveny, boli ma hlava (kvoli zaludku som cely den nejedol) a tak ponuku s radostou prijimam. Dve zastavky metrom a hla nas priatel je tu. Je vysoky, silnejsi, husta cierna brada - taky hrdlorez :) Po chvilke chodze radsej berieme taxi - Ankara v noci je vraj naozaj velmi nebezpecna aj pre domacich. Cestou mi Hussain vysvetluje, ze ideme do jednej z najchudobnejsich stvrti v Anakare a niektory tamojsi vraj mozno prvy krat na vlastne oci uvidia "language people", vtipkuje. Absolutne neosvetlenou blativou cestou sme sa po chvili dostali doprostred malebneho geta Ankari. Rozbitym schodiskom popri povesanom pradle a tehlovej stene s naznakmi omietky vchadzame poodchylenymi osupanymi dverami do zafajcenej chalupi. V malej kutici dominuju tri naozaj stare gaucove kresla, naozaj stare deky a rozbita valenda. Televizor stoji v kovovom fabrickom regali. V kute je polozena vodna fajka. V strede miestnosti maly stolik - noviny, cigrateove krabicky, popolnik, nedopite vino, sol a kockovy cukor v starej papierovej krabici. Na stenach nakrivo povesane stare obrazy neznamych (asi poulicnych) umelcov perfektne hraju s malinkym upadnutym okienkom :) V dalsom rohu miestnosti vysia vianocne svetielka omotane o hole, opadane krokvi. Stary spiralovy varic s cajnikom, predlzovazka, zrkaldo v umelom rame, na krokve pribity spalicek a na drote vysiaca ziarovka :)

Zoznamujem sa s dalsim (v chalupe uz pritomnym) kamaratom a falcime prvu cigaretu. Pri debate sa dostavame ku konope a mlady chalan vytahuje kvalitny vzor v gripe s troma tabletkami extazi. Bez vahania sa dal do balenia na palec tlsteho jointa . Nechcem hosti urazit a tak vravim, ze aj ked uz konope nefajcim, trochu si s nimi dam... Joint koluje, nalada stupa, anglicka slovna zasoba klesa, vety sa zamotavaju :) Zarasteny priatel nahle zbledol, cosi mrmle, ma tras v nohach. Zapalil si vraj po dvoch rokoch a asi ho to trochu vzalo. O chvilu uz sedi pred dverami, dycha cerstvy vzduch. Nepomaha. Priatelia stresuju, volaju doktora "bla, bla, narkotiks, bla, bla, bla..." No parada, vravim si. Na rychlo upratujeme stol a vysypavame popolnik. Pytam sa "polis?", vystresovany mladi priatel prikyvuje hlavou. Bledy zarasteny priatel (vraj tiez neveriaci) na zemi ritualne prosi Boha o odpustenie (aj ked po Turecky neviem - a tak mozno len daco od veci tara..). Vsetci sa vyparili...

Sedim v kresle, s uspechom sa snazim nestresovat a v konopnom opojeni vymyslam pribehy. V hlave mi rezonuje polis a narkotics. Ak pridu policajti, som len turista, neviem co sa stalo, ruksak do miesnosti na prvy pohlad nezapada. Napisem aspon SMS... ...Telefon som zabudol u Lenky v Istanbule...

Mozu to hodit na mna - su traja, ja len sam - komu bude policia verit? A mozno policia nepride... Napinam usi, ci nezacujem sirenu.

Tetovanie, drogy a ine nabozenstva Islam zakazuje. To bol skvely napad - zhulit sa s partiou moslimov uprostred neznameho geta. Potetovany neverec vstupil pocas Ramadanu do ich domu, aby konope prineslo trest na moslimov, za to, ze tvrdia, ze su neveriaci... Ritualne ma snad nezavrazdia - to je skor film do kina a policjatov sa snad bat nemusim, som len turista hladajuci noclah - utesujem sa :)... Vratit do mesta sa nemozem - som v takej prijemnej oblasti, kde by som sa aj psa bal pustit sameho a o polnoci si ta s ruksakom naozaj netrufam... V TV skoncil futbal, bezi daky krvak; nepodarilo sa mi prepnut kanal... "Bujag egebib" pocut v reklame. Je uz dlho, co sa vsetci vyparili, policia by tu hadam uz bola, citim sa bezpecnejsie, konope ustupuje... Dalsia reklama so slonikmi, nevnimam cas, zaspavam...

... rozletia sa dvere, vstupuje Hussain a zarasteny, este stale bledy priatel. "Tak ako?" pytam sa. Vsetko je v poriadku, vzali mu krv, urobili testy, vsetko je v poriadku, bol to len stres... Po ceste kupili kurca, "veceriame", na dobro zaspavam.

Rano som vysiel na ulicu - je to naozaj geto, na ulici su len deti hrajuce sa vo vraku, slniecko svieti, citim sa bezpecne. Turecke zachody su vlastne uplne prirodzene - len si treba cupnut uplne a nie pokusat sa udrzat postoj na lyziara :)...

 

Najlepsie pribehy pise zivot sam, korenie im doda hlava. Aj ked sa pribehy so zlym koncom nakoniec nestali a presli iba mojou hlavou, som rad, ze aj ked by mi mohlo ritku stiskat co to da, zvladol som celu vcerajsiu situaciu v klude a bez stresu :)...

 

Na kazdeho sa asi lepi, co si zasluzi - na mna kurvi, konope a dobry ludia. Tomu prvemu som uspesne odolal, to druhe este doladim a tomu tretiemu som rad :)

 

Rano som nasiel telefon "No to je z prdele klika" :) ...

 

 

8.10.2006 18:00

Tazko sa mi hladaju slova k tomu co v hlave mam... Nasiel som dvoch naozaj skvelych priatelov Hussaina a Barisa. Prichylili ma vo svojom skromnom pribytku, dali mi najest, pomohli s busom. Hussain ma dar reci - dlho a dlho mi rozpraval o Turkuch, Kurdoch, Moslimoch, svete, svojich pocitoch, myslienkach... Neviem to tak opisat ako som to zazil, mam taky zvlastny pocit pri srdci a mozno slzi na krajicku. Silny pocit, moc... Ludia ktorych som stretol, kde ziju, co ich trapi, ako mi pomohli, aky je svet, politika... Preco je to vsetko tak? Preco je to vsetko take zlozite?... Preco jedni maju blahobyt a druhi ziju na smetisku. Do pice, nechapem to, asi som prilis slaby... keby som sa nehanbil, napisem, ze si utieram slzy snaziac sa, aby to nikto v buse nevidel... Vsetko je take zlozite... Vsetky moje problemy stracaju vahu, vsetko co som kedy pre niekoho spravil, neznamena nic. Vobec nic... Prial by som to vsetko zazit kazdemu. Je mi smutno. Neviem ci ma zmysel dalej pisat... Asi to chce cas...

 

Baris - bradaty muz (32 vyzera na 40) hra v divadle vrahov a zlodejov, robi a predava vizitky. Velky clovek, velke srdce, malo slov. Miesto bydliska: chudobna stvrt na okraji Ankary.

Hussain - (23, ale vyzera na 27) nedokoncil Univerzitu biologie v Bolo. Bolo je mensie mesto (asi 60 000 obyvatelov) uprostred nadhernej prirody 2000 m.n.m. Chcel by tam zit. Miesto bydliska: premenlive - priatelia a podobne. Prisiel do Ankari skusit predavat vizitky s Barisom.

Kurdi - obyvatelia vychodnej casti Turecka pred ktorymi ma vsetci vystrihaju. Chudoba, zbrane, utoky, civilne obete, zly obraz Turecka vo svete.

Islam, Koran, Mohamed - viera tak rozmanito chapana a interpretovana, ako ziadna ina.

Ramadan - 40 dnovy post, kedy moslimovia od vychodu slnka az po zapad (5:00 - 19:00) nic nejedia ani nepiju. V noci, ked som zaspaval, chodili po ulici bubenici (ale asi len v tej chudobnejsej ortodoxnejsej casti Ankari, v Istanbule nie) a bubnovali, aby sa ti co zaspali zobudili a najedli. Jeden z peknych dovodov tohto postu je, aby si ludia uvedomili co je to hlad a sucitili s chudobou...

Pocity Turkov voci svetu - krivda - mozno tarcha minulosti, mozno Kurdi, extremisticky obraz islamu prezentovany svetovymi politikmi a mediami, podcenovanie - svetovy pohlad ako na nizsiu rasu.

Selam - skratena verzia arabskeho pozdravu bezne pouzivana medzi modernejsimi Turkami.

Selam Alejkum - arabsky pozdrav pouzivany medzi ortodoxnejsimi moslimami - napr. v gete, kde som spal.

Alejkum Selam - odpoved na predchadzajuci pozdrav.

 

9.10.2006 9:30

Cestujem autobusom do tolko obavanej vychodnej casti Turecka. Ked som sa zobudil, krajina sa uplne zmenila. Hornata oblast takmer bez vegetacie. Chvilami ideme sirokymi udoliami, chilami takmer po vrcholkoch hor. Vsetko je prevazne hnede a zlte. Ak niekde aj rastie zelena trava, je to len taky jemny povlak na kopcoch. Takuto krajinu som nikdy predtym na vlastne oci nevidel. Dedinky su chudobne - niektore domy su kamenne, niektore tehlove, alebo kvadrove - vsetky vo farbe zemi, omietka len malo kde, strechy zvacsa slamenne. Okolo ciest velke stada oviec, kde - tu postava somar.

Presli sme okolo vojenskej straze. Obrnene vozidlo, vojak pri budke. Podnikavi soferi predavaju naftu z autobusu; dufam ze dojdeme do Vanu.

Cesta vedie popri obrovskom nadhernom jazere. Voda je krystalovo cista (ako v Slovinsku), vsade vidno az daleko na dno. Pritomnost vojakov v dedinach dava znat, ze to tu asi naozaj nie je uplne kludne.

Prechadzame okolo havarie - osobne auto na srot, maly chlapec sedi na zemi a place... Fuck, tazke dni ma pred sebou... Je mi smutno...

11:40 presli sme vojenskou kontrolou osob a pasov. Asi tu uz zacina imaginarny Kurdistan.

13:40 dorazili sme do Vanu. Obliekam si dlhe tricko kvoli Iranu a zakazu tetovania v Islame. Krajina je tu vyprahnuta - mozno vhodna na zaujimavu turistiku. Co tie ovce vobec zeru? Tolko stad... Videl som stovky oviec v trojstupe asi 500 metrov za sebou... Obrovske kopce a kopceky daleko, daleko do dialky, uplne bez vegetacie, miestami zafarbene do cervena pripominajuce Mars. Vyhlad na desiatky kilometrov. Je to tu zaujimave, ale ta pritomnost vojakov ma tak, ci tak zenie dalej...

 

 

10.10.2006 6:50

Vcera som vystupil vo Vane. Autobus dalej nepokracuje, aj ked listok mi predali az do Urmije (Iran). Ukazujem soferovi notes, kde mi Hussain este v Ankare po Turecky napisal, ze mam kupeny listok az do Urmije a ze teda potrebujem dalsi spoj. Sofer kamsi odbehol a ked sa vrati podava mi 10 lir (asi 6 dolarov) ukazuje minibus a snazi sa vysvetlit, ze ma dovezie az na hranice a z Iranskych hranic mi 10 lir bude stacit na to aby som sa dostal do Urmije. Nie som si isty, ci je 10 lir naozaj dost, alebo sa chce sofer na mne nabalit a tak sa snazim zistit viac. Pristavuju sa pri nas dalsi ludia a ked nas je uz dost, prichadza okamzite policajt. Chce mi pomoct a tak mu rukami, nohami vysvetlujem o co ide, ukazujem listok. Zda sa, ze to bude OK.

Cesta pohoriami bez zelene (kde - tu potok) je naozaj zaujimava. Necitim sa prilis bezpecne. V hlave mi vyria vsetky tie vystrahy pred Kurdami, v buse je nejaky dobity chalan, partia zivo diskutujucich typkov, ktorych absolutne neviem odhadnut a vedla mna sedi Iranec Azad. Ci su typci Kurdi sa radsej Azada nepytam - neviem nakolko hanlivy nazov to pre ludi je. Dalsia vojenska kontrola.

Autobus nas samozrejme nedoviezol na hranice, ale len do maleho mesta pri hraniciach. Tu to uz fakt vyzera divoko. Po uliciach chodia vojaci, na namesti odstaveny vojensky transporter, vidno, ze ani Azad sa tu neciti najlepsie. Mozno to tu nie je nebezpecne, ale vsetky tie reci o Kurdoch, ta zvlastna husta zmes ludi v meste a vojaci ma zenu za kazdu cenu dalej. Nastastie sa ma ujima dalsi moj ochranca na ceste Azad a berieme taxi na hranice.

V aute sedi v predu sofer, na vedlajsom sedadle dvaja natlaceny skolaci v rovnosate a vedla nas s Azadom este jeden typek. Svieti nam len jedno svetlo, ale to druhe vyvazi rychlost akou sa sofer ruti uzkymi cestami v uzkych zrazovitych udoliach.

V hranicnom pasme nie je asfalt, zato je tu hlina, kde tu makadam, ci kamen a celkovo to tu v noci vyzera skor ako v dvore zbernych surovin. Ked sa Turkom konecne uracilo pracovat a pozriet nam pasy, pridali sme polhodinu na hodinkach a polahky presli Iranskou pasovou kontrolou. Batoh mi na moje prekvapenie nikto nepozeral. Kedze sa vravelo, ze Iran je moderny a na urovni, cakal som razantnu zmenu. Opak bol pravdou, prostredie za hranicami je uplne rovnake ako v Turecku. U vekslaka nenapadne, po tme, poza chrbtom policajtov menime zvysne liry za denare.

Azad sa vracia z neuspesneho uteku do Europi - chytili ho vojaci, ked prekracoval Turecke hranice do Grecka. Ponukol mi noclah u jeho rodicov. V danej chvili (noc, mesto daleko) ani nemam na vyber a aj ked by som bol uz najradsej v tolko ocakavanej Indii, ponuku prijimam (aspon si koniec koncov pozriem zivot aj Iranskej rodiny). Aj ked pritomnost Kurdov, ci nepokoje v Irane uz nepredpokladam, nie som si isty. Azad hovori, aby som bol ticho, ze hovorit bude iba on. Pri taxikaroch vsak stoji jeden z typkov, co isli s nami cez hranice a "inteligentne" taxikarom nadhadzuje "turist, dolar" A tak aj ked sa Azad snazi uhrat to do outu a ja drzim hubu, platim niekolkonasobne vyssiu cenu. Bohuzial je najblizsie mesto prilis daleko a je noc, takze taxikari su na koni. Cestou opat vojenska pasova kontrola, takze moja identita je aj tak odhalena. Pomaly zacinam preberat v hlave, ze miesto kludu v Indii, ktory hladam zatial nachadzam len same intenzivne chvile.

Dorazili sme k Azadovi. Je to rozostavana chalupa uprostred tiez nie asi najbohatsej stvrte. Dnu sedia v uplne prazdnej miestnosti na koberci zeny mladsie aj starsie a jeden starsi pan. Nikto (vratane Azada) nevie po anglicky. Azad ma usadil do kruhu medzi nich. Vsetci sa tvaria prekvapene, ale milo - az na najstarsiu zenu. Ta cosi mrmle a ma vyhybavi pohlad. Je mi jasne, ze ostatny su radi, ze jej nerozumiem... :) Tazko v danej situacii nieco riesit a tak aspon dobkam hrozno, ktorym ma ponukli. O desat minut nastastie odchadzame s Azadom do vedlajsej miestnosti, kde dostavame bohatu polnocnu "veceru". Pocas kostrbatej debaty vyplynie, ze vlastne jeho rodicia byvaju v inom meste a ze Azad to vidi tak, ze zajtra ziaden Teheran (ako to vidim ja), ale navsteva jeho rodicov (ako planuje on). Ako perlicka na to vsetko prichadza informacia, ze on aj vsetci ostatni su Kurdi. Parada... Co vsetko ma este na ceste za mojou Indiou stretne?... To ze pri vytvarani posteli pre nas spanok nachadzam na koberci plny, nepouzity, ostry naboj raze 9mm ma uz vobec nedokaze vytocit.

Je rano, Azad este spi a ja pisem tieto zapisky pohravajuc sa s nabojom zo vcera. Kazdu noc nad ranom pocinajuc Istanbulom sa mi snivaju sny, v ktorych sa nejakym sposobom pocas mojej cesty vratim domov a rano mam pokracovat. Ked si vsak v sne predstavim, ako daleko (a dlho) som uz bol, je zufale pomyslenie, ze som to z nejakych pricin stratil a musim ist rovnakou cestou znova. Potom sa prebudim, zistujem, ze je to len sen a snazim sa rozpomenut, kde sa nachadzam. S ulavou mi dojde informacia, ze som sa nevratil a som stale na ceste.

Aj v suvislosti so snami, ktore mam tuho rozmyslam ako co najrychlejsie pokracovat v ceste a ako sa dnes dostat do Teheranu a nie k Azadovim rodicom. Asi budem od teraz pre podobne pripady tvrdit, ze ma v Indii caka priatel, aby som sa vyhol podobnym situaciam. Ono je to vlastne skoro aj pravda - vsade na vas daky priatel caka :) Trochu mozem operovat s tym, ze Azad mi rozumie ozaj len malo a tak sa pokusim mu vysvetlit, ze sa ponahlam. Nechcem ho urazit, ani odmietnut jeho pohostinnost a tak to budem musiet dobre premysliet. Na vtaka okrem ineho je, ze v Irane mi nefunguje mobil a tak nemam ako poslat mame spravu, ze som OK.

11:10 Aj rano boli ku mne vsetci mily, dokonca aj najstarsia zena sa usmiala (aj ked mam pocit, ze hned ako si to uvedomila, tak to napravila). Chceli mi dat aj najest - tak s usmevom vravim "Ramazan" :) ... Napriek mojmu vtipu trvali na svojom a tak som im vysvetlil, ze mam problemi so zaludkom.

Rozhodol som sa pozdravit rodinu, ktora uz bola hore, povedat nech nechaju Azada spat a vytratit sa do mesta, resp. na stanicu. Azad sa vsak medzicasom zobudil, nastastie vsak na navsteve rodicov netrval.  Urmija vyzera celkom zaujimavo a kultivovane (az na stvrt kde sme spali). Urcite by vsetky miesta stali za fotku, Azad ma vsak upozornuje, ze nie je bezpecne s fotoaparatom pobehovat a tak fotky ostanu len v mojej hlave.

 

Bezpecnost:

Za bieleho dna sa citim bezpecne vsade. Na noc sa vsak vzdy rad prichylim pod kridla nejakeho domaceho priatela. V podstate som v tychto koncinach exot a tak kazdy rad ukaze svoju krajinu v lepsom svetle, ponukne noclah, ci nasmeruje. Domaci kamarat je najlepsou obranou pred problemami. To platilo v Ankare, tu aj vsade inkde. V Ankare som mal tiez asi stastie (mozno nos na dobrych ludi). Hussain rozpraval ako sa jeho kamarat asi pred mesiacom tiez vybral do Ankari, pocestni mu ponukli pomoc a neskor ho dobili a obrali o peniaze (a to bol Turek). Na cestu som dostal troch ochrancov - dvoch krestanskych a jedneho budhistickeho. Ak nimi boli Csaba, Hussain a Azad, moji ochranci sa vycerpali :)

 

Ceny:

V Irane mam problem s recou a navyse aj pismo je Arabske. Nejak extra lacne sa mi to zatial nezda (okrem dopravy - ta je lacna). Oproti Turecku je to vsak ulava a tak mam z toho celkom dobry pocit.

 

Zaludok:

Nechcene som s moslimami drzal tri dni Ramadan. Zaujimave je, ze mi po case jedlo vobec nechybalo (ani hlava ma nebolela). V Istanbule som vypil Ajram (ak som spravne neskor pochopil - mlieko s vodou) a tuhost mojej stolice rapidne poklesla :) Aby som nemusel trpiet pocas cestovania a v dufani, ze sa to hladovkou polepsi, zjedol som a vypil za tri dni a tri noci len kusok peciva a trochu vody. Az vcera v noci sa mi zdalo, ze je moj zaludok OK a tak som sa s Azadom poriadne napucil. Rano ukazalo, ze brucho ma sice nebolelo, ale kvalita traviacich pozostatkov sa nijak nezlepsila. Cez den je pocas Ramadanu s jedlom a pitim vseobecne problem a tak aspon potajme pijem a vecer sa najem ako kazdy normalny moslim :) ...pravda je, ze aj Moslimi su tolerantny a az tak im jedenie, ci pitie na cudzincoch neprekaza...

 

11:40 sedim v autobuse do Teheranu. Potichu som do seba natlacil sladky Iransky orechovnik s Loveckou salamou od mami. (nuz co - mam ju vyhodit? A sracku mam tak ci tak... :) Vzdalujem sa od Kurdistanu, citam neuveritelne skvelu knihu (ktorej vynimocnost docenujem az teraz) od perfektneho priatela Stana a v dusi sa mi po tom vsetkom co som prezil, rozhostil nadherny klud. Pripadam si ako kusok od domova, pritom jednou nohou v raji, uzivam si cestu a kocham sa nadhernou sceneriou vonku. Co ktomu dodat? Je to blaho :)...

Len co som to dopisal, dal som sa do reci s dalsim pocestnym. Hovori dobre po anglicky, dovolil mi zavolat mojej mame a vravi, ze v Irane nebudem mat problem s recou ani ludmi. Zhodli sme sa, ze ta oblast Kurdistanu nie je az tak super, ale zvysok Iranu sa oplati vidiet. Doporucil mi rovnake dve mesta ako Azad a tak asi svoj pobyt v Irane predlzim a pojdem sa ta pozriet.

 

 

11. 10.2006 8:00

Rano som vystupil na stanici v Teherane. Mesto si pozerat nejdem, velkomiest mam uz zatial dost. Chcem si pozriet radsej Esfahan. Hned po vystupeni z busu sa ma ujima miestny dohadzovac. Na moje prekvapenie ma vsak neberie k terminalu (predajna listkov), ale ku taxiku. Som zmateny a rozospany a tak mu verim, ked hovori o buse do Esfahanu. Ked vsak vytiahol 10 tisic tumanov na kapotu a naznacuje, ze to budem platit, zacinam byt trochu podrazdeny. Busim si na celo a vysvetlujem, ze z Urmije do Tehranu som zaplatil 6 tisic a on che odo mna 10 tisic len za taxik? Takmer mi nechce vratit batoh. Zacinam byt kustik vytoceny. Zrazu ukazuje 2 tisic tumanov. Mne sa uz vsak s nim cestovat nechce, tak mu ukazujem 500 tumanov, co je uplne pod cenu. Asi 20 terminalov som nasiel, tak ako by kazdy normalny clovek predpokladal priamo na stanici. Vobec ma neprekvapuje, ze pocas tych 100 metrov, co som ku stanici presiel ma dvaja zdieraci nezavisle od seba presviedcaju, ze tam listky nekupim. Kupujem listok do Esfahanu v prvotriednom autobuse o tretinu lacnejsie ako do Tehranu, pricom je to zhruba rovnaka vzdialenost, navyse som siel do Teheranu v autobuse, ktoreho cas na vrakovisko sa rata v dnoch ci tydnoch. Znamena to len tolko, ze ma v Urmii, ako kazdeho normalneho turistu kustik osklbali a to este neviem o kolko ma obrali na kurze (nastastie som menil iba malo a cestovne je tak ci tak lacne). Na stanici sa ucim arabske cislice, co mi napisal Azad. Vybaveny novou zbranou vydavam sa kupit vodu. Cenovka ukazuje fajn cenu, ukladam 2 tisic tumanov na stol, ale predavac pyta sest, tak mu jeho vodu nechavam a odchadzam.

V autobuse odo mna pyta hnup za batozinu stvrtinu hodnoty celeho listka, pricom nikto iny neplatil. Neochotne mu ich davam, ale v autobuse mi to vrta hlavou, vravim si, ze ked tu budem iba sediet, nic neporiesim a navyse za pokus nic nedam. Tesne pred odchodom teda vyrazam dopredu, pozadujem vratit peniaze za batozinu, alebo zastavit autobus, vystupit a vratit cenu listka. Sofer aj hnup sa tvaria, ze nerozumeju. Prekladu sa ujima zena v habite. Trvam na svojom a je vidno, ze zena je na mojej strane. Je to moj prvy nezavisly kontakt s neznejsim pohlavim moslimskeho sveta. Ma asi 35 a velmi milu tvar. Habit vo mne podvedome budi dojem mnisky a tak ku nej automaticky citim uctu. Preklada, ze hnup mi vrati, ale obava sa, ze len polovicku. Hnup pocas Ramadanu pije vodu a fajci. Navyse sa mi od zaciatku zda opity, pricom v Irane je prohibicia. Zena mi radi aby som pohrozil policiou, ak mi vsetky peniaze nevrati. Prilezitost sa naskytla na zastavke, kde stoja policajti. Po chvilke handrkovania dostavam peniaze spat, hnup sa ale citi dotknuty a pri nastupovani do autobusu ma sklbe za rukav. To sa mi vsak vobec nepaci a som ochotny mu utok opatovat... Situacia sa ukludnuje, autobus pokracuje.

V Esfahane mi zena este pomohla s hotelom. Na recepcii si uvedomujem, ze mi totalne pripomina susedku tetu Valentovu. Je to tak neuveritelna podoba, ze si nachvilu umyselne navodzujem pocit, ze je to fakt ona a len to tu na nas hra. Zena mi este na rozlucku radi verit Bohu, ze ma nikdy nesklame a aj v tazkych chvilach pomoze, ja sa na nu este stale divam ako na milu tetu od vedla a nemozem uverit vlastnym ociam.

V hotelovej izbe - naozaj prvy krat uplne sam - prepada ma trochu smutok, zmatok, otazky. Pacham hygienu, chvilu citam a vyrazam do mesta. Zmenil som dolare v este lepsom kurze a tak su ceny v Irane teraz naozaj nizke (co sa tyka dopravy trojnasobne). Iran mi vseobecne pripada (z krajin ktore som navstivil) asi najviac v pohode - ludia, ceny, prostredie, bezpecnost. Celou cestou z Teheranu je krajina rovnaka ako na Marse. Ani kuska urodnej pody - hadam ako na pusti, akurat z kamena a hliny. Z coho ti ludia ziju?

Esfahan je turisticke mesto, s historickymi pamiatkami. Je tu naozaj pekne, ale je to asi skor pre inych ludi, mna tieto veci az tak moc zas neberu. Rozmyslam, ze skusim urychleny presun k Pakistanskym hraniciam, uvidime ako Pakistan a hopsa hejsa do Indie :)...

 

Tak sa zatial opatrujte :)

Jako.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Výbuch plynu v Prešove: Plynári určili kopať výhradne ručne

SPP - distribúcia reaguje na pochybnosti obvinených.

Telenovela sa skončila. Začínajú stavať mrakodrap Eurovea

Developer hovorí o začiatku stavebných prác.


Už ste čítali?