India 2006 - Kathmandu (Nepal)

Autor: Marian Bracinik | 24.10.2006 o 14:24 | Karma článku: 7,82 | Prečítané:  2667x

Ten "druhy" Karmapa, 1500 km za 180 SK, prve dojmy z Nepalu

 

24.10.2006 0:00

Dalsi den po mojom vystupe na neznamu horu v okoli Dharamshaly cely den prsalo. Den som stravil navstevou Dalajlamovho klastora a rozmyslanim, kam dalej. Aj keby zajtra prestalo prsat, nechce sa mi do mokrych kopcov, vsetky vrcholy su stale v hmle a aj tu dole je naozaj velmi chladno. V klastore bola prijemna atmosfera, mozno by sa dalo povedat, ze plna pozitivnej energie - len tak som sa prechadzal pozeral mnichov a tak :) Bolo to zaujimave a naozaj ukludnujuce. Na druhu stranu som trochu ocakaval, ze mnisi budu nejakym sposobom vynimocnejsi. Mam vsak pocit, ze opak je pravdou. Su sice obleceny v ruchach, asi medituju viac ako ostatni ludia a aj napriek tomu myslim, ze ich zivoty nie su az tak moc odlisne. Chodia po ulici, sedia na schodoch, internetuju v kaviarni, telefonuju, nakupuju a z gestikulacii a vyrazov tvari citam, ze sa na ulici bavia o beznych svetskych veciach. Zda sa mi, ze byt mnichom je v podstate zamestnanie. V klastore maju mnisi svoje povinnosti, tak ako v kazdom inom zamestani, ale okrem toho ziju aj svoje vlastne zivoty, maju zaujmi, problemi, konicky a podobe. Urcite im zivot v klastore viac zasahuje do osobneho zivota ako nam zamestnanie, ale chcem tym povedat, ze duchovny zivot nie je jediny, ktory vedu. Svojim sposobom na mna na posobili uplne rovnako ako vsetci ostatni na ulici.

 

Karmapa

Dalsie rano pocasie stale nestalo za vela a aj ked som si nebol isty, kam presne chcem ist, vedel som na isto, ze v Dharamshale (McLoudge Ganj ani Bhaksu) ostat nechcem. Odhlasil som sa v guest house a pobral sa na autobus. Ak na zastavke nenajdem nic presvedcivejsiu destinaciu, pojdem do Dehra Dun a odtial k horam pri hraniciach s Tibetom. Nie som tym, ale prilis nadseny, pretoze sa nejak neviem dostat k informaciam, kde presne sa oplati v tej casti ist, ake je tam pocasie a podobne. Kashmir som nadobro pre tento krat zavrhol. Na autobus do Dharamshaly je to asi 20 km a tak sa pridavam do taxiku k australskej dvojici.

"Hallo, bla, bla, where are you from? where are you going? ... bla, bla Karmapa". "Karmapa ?" Prezradili mi, ze prave idu na privatnu audienciu ku Karmapovi. Karmapa je podobne ako Dalajlama hlavou jednej z linii tibetskeho budhizmu, akurat nevystupuje (na rozdiel od Dalajlamu) ako politicka osobnost v Tibetskych zalezitostiach. Zhodou okolnosti, je to hlava linie, o ktoru sa zaujimam aj ja :). Je to ten Karmapa o ktorom tvrdi lama Ole a dalsi, ze je nepravi a preto ani nezije v klastore svojej linie v Sikime, ale tu v klastore pri Dharamshale. V Sikime vedie liniu Diamantovej cesty "pravy" 17. Karmapa. Myslim, ze nie som hoden, aby som sudil ktory pravy je a ktory nie a ked mi Australcania ponukli, ze sa k nim mozem pridat, nenechal som si ujst vynimocnu prilezitost.

Klastor v ktorom Karmapa zije sa mi aj kvoli prostrediu, kde sa nachadza paci viac ako klastor, kde zije Dalajalama. Na nadvori sa prave mladi mnisi ohadzuju mukou. Je to oslava ich navratu z dvojmesacneho odlucenia (retreatu). Karmapa je obrovsky - velka hlava, oci daleko od seba, mocne ruky - jeden z najvacsich ludi akych som kedy videl. Na fotkach taky velky nevyzeral.

Australcania boli trochu nesvoji, pretoze aj ked dostali velmi ojedinelu moznost stretnut sa osobne s Karmapom, nemali prenho ziadnu otazku. Mna zhodou okolosti prave od vcera jedna dolezita otazka ohladne budhismu trapila a tak im nakoniec moja pritomost aj celkom prisla vhod :) Hned po uvitani nam dal priestor na otazky a tak idem na vec. Trochu ma sklamalo, ze nevie po anglicky, alebo este viac, ze ako "osvietena" bytost nevie co sa ho chcem spytat este skor ako polozim otazku. Vyzeral trochy znudene, pozeral na hodinky a ani neviem, ci sme sa vlastne porozumeli, bo odpoved bola prilis vseobecna a aj prekladatel povedal, ze si nie je isty, ci vie moju otazku dobre zreplikovat Karmapovi. Napriek tomu, ze sa vravi, ze tento Karmapa je falosny, mnoho ludi veri v opak a tak trochu stracam iluziu, ze neco ako budha, ci "osvietena" bytost podla definicie tak ako ju poznam a chapem existuje. Otazka pre Karmapu je pre mna ale aj tak velmi dolezita a tak este skusim najst niekoho, kto pozna spravnu odpoved a mozno to ani nemusi byt ziadna slavna osobnost. :)

 

Zmena planov, alebo "krasa planovaneho neplanovania" :)

Po navrate do Dharamshaly ma trapia tri veci: mam pokazeny zaludok, zvysenu teplotu a este stale neviem, ci chcem ist do Dehra Dun. Tak ako mi pocas celej cesty vychadza moje spoliehanie sa na spontanny vyvoj situacii, vyslo mi to opat. Tulal som sa po meste a cakal na impulz. Ten sa samozrejme dostavil a to vo forme troch Izraelcanov a dvoch Nemcov iducich do Pathankotu, odtial nocnym vlakom do Gorakhpuru a potom do Nepalu. Kedze do Nepalu chcem skor ci neskor ist, situacia je pre mna vyriesena. Navyse sa mi zda, ze tak v hlave ziskam pocit, ze som dobehol cas a v Nepale spomalim tempo a stihnem este potom v klude pozriet aj Sikim, Bodhigaju a Darjeling.

Stavam sa tak opat clenom dalsej ad-hoc skupiny a putujeme spolu do Pathankotu. Otazka je, ci este kupim listok na vlak, lebo ostatny si ich rezervovali uz davno predtym. Spolieham sa, ze blby maju stastie a aj keby nie, nemam co stratit, lepsi plan som aj tak nemal. Cestou sa nam pokazilo auto, ale casova strata nebola velka. Listok sa mi podarilo kupit. Nie je to vsak spaci vozen ako maju ostatni, ale "normal class". Cena 180 SK na zhruba 1500 km a 24 hodin jazdy nevesti nic dobre. Je to vsak stale lepsie ako drotom do oka a trochu ma utesilo, ze sa mozem spytat sprievodcu a ak bude volna daka postel, mozem si rozdiel doplatit a presunut sa. Pre istotu v cakarni rozkladam karimatku a cakanie na jednu hodinu v noci si kratim spankom.

 

 

"Normal class" alebo ako som precestoval za 180 SK 1500 km

Vstupujem do mojho vagonu. Pri dverach pootvorenych asi na 20 cm je daky hurhaj. Predomnou nastupuju asi traja ludia, pricom kazdemu z nich trva asi dve minuty kym sa pretlaci za uroven dveri. Do vagona zvonku nevidim, ale na nastupisti uz nikto nie je, zaciatok vlaku nevidiet, je mi jasne, ze sa na nikoho cakat nebude a tak nie je cas spekulovat. Nasilim som sa predral aj ja dnuka. Nervozny chlapik tlaci dvere a mne nie je jasne preco ich chce silou mocou zavriet, ked sme este vsetci nevstupili. Dlho som vsak rozmyslat nemusel - vagon je plny.

Vnutri je vagon rozdeleny mrezami na miestnosti o velkosti kupe. V kazdej miestnosti su styri kovove postele. Na vrchu asi meter sirokej ulicky pozdlz celeho vagonu je dolezity regal z kovovych trubiek na batozinu. Ked som povedal, ze vagon je plny, znamena to, ze na kazdu miestnost o velkosti klasickeho kupe s chodbickou pripada minimalne 30 ludi. Neprehanam - neskor som ich pocital.

Tlak stojacich aj sediacich ludi ma presuva k druhej mrezi. Cestou stupam na ruku malemu dievcatku. Dalsi posun je zbytocny. Stojim na jednej nohe. S umyslom upravit svoju poziciu sa dviham rukami zavezanymi na batozinovy regal a narazam hlavou o velky nefunkcny kovovy ventilator. Volne miesto pre moju stojacu nohu sa stratilo. Posledneho pasaziera nastupujuceho po mne tlaci dav dalej. Umoznujem mu prechod tak, ze sa dviham ku stropu nohami sa zapierajuc o vrchnu "postel" a zadkom o regal plny batoziny. Dole sa vratit nemam kam. Je mi jasne, ze 24 hodi cesty takto nevydrzim, ale sediet v regali 50 cm od stropu mi pripada ako jedine mozne riesenie a tak pomaly roztlacam batoziny, aby som si spravil miesto aspon na zadok. Medzitym, ako sa mi podarilo vopchat v predklonenom sede do regalu, strhla sa mala trma-vrma medzi cestujucimi. Su asi dve hodiny v noci, kazdy sa snazi v zaujatej polohe zaspat a kazdy cestujuci navyse znamena kriticke zmensenie zivotneho priestoru. Situacia sa utisuje, starsi pan spomedzi noh, vriec a batoziny vytahuje dalsie placuce, rozospate dievcatko.

Ked sa snazim posunut batoziny tak, aby som si mohol este aspon opriet ruku a presunut tak vahu tela, lebo v zapierajucich sa nohach mam uz krce, zistujem, ze v regali nie som sam a narazm na nesuhlas starsieho pana prikryteho dekou medzi batozinami, leziaceho asi dva metre odo mna. Vo vagone je prijemne vydychany vzduch. Som stastny, ked sa vlak hybe a zamrezovanymi oknami prudi z vonku vzduch. V zastavkach mladici drzia dvere, aby sa dalsi kriciaci a zvonku na dvere buchajuci pasazieri nedostali dnu. V tejto chvili mi je jasne, ze vystupit nie je mozne, sprievodca sa tu nedostane a tak sa pomaly snazim roztlacit batoziny aspon na pol metra, aby som do regalu vopchat zalomenu hlavu a trup. Som stastny - aj ked ma vsade tlaci zelezna konstrukcia, nakoniec sa mi podarilo pokrcit seba aj nohy tak, ze nepadam z regalu. Nedostatkom svetla netrpim - asi 15 cm od hlavy mi svieti neon. O mriezku, ktora ho kryje som spagatom uviazal ruksak, aby som ho nemusel drzat rukou.

Na jednej zastavke sa nepodarilo udrzat dvere. Dalsich desat cestujucich je dnu. Jednemu panovi masa ludi pri dverach privrzla nohy o kovovu "postel". Jeden cestujuci v snahe dostat sa do vlaku ostal sediet rozkoceny na otvorenych dverach. Dalsi nastupujuci stoja na chrbtoch tich, co nastupili skor. Vlak uz uhana plnou parou k dalsej stanici. Hromada ludi tlaciacich svojou vahou na pana sa nedokaze pohnut a tak ti, co sa mozu hybat tahuju von nohy vrestiacemu dedovi.

Ludska masa pri dverach sa pomaly, pomaly rozptylila do preplneneho vagonu. Dedo zosadol z dveri a tak sa opat podarilo vagon uzatvorit. Som v pozicii v akej som, ale uvedomujem si, ake prominentne miesto na tu vsetku smolu mam. Nechcem radsej nic jest, ani pit - nerad by som na zachode sral niekomu cez hlavu.

Rano sa to vsetko vylepsuje - ludi sice neubudlo, ale mne sa podarilo najst sposob ako si vystriet nohy a dostat sa na zachod ruckovanim ponad ludi. V suvislosti s pokazenym zaludkom zo vcera ale aj tak jem radsej iba banany. Moj priestor v regali sa uz nezvacsil, ale napriek tomu sa citim celkom pohodlne, vo vagone panuje vcelku pohoda, ludia debatuju, usmievaju sa, niektory podchvilou zmolia v dlani dake korenie, ci tabak, zena v zadu sem-tam spieva a hra na bongach. Ludia su tu asi asi nie bohaty a aj preto sa im mozno dari najst kompromis, nestratit tvar a bez vaznejsich sporov stravit tuto namahavu cestu.

Casom sa mi podarilo v zastavke vybehnut von a vycurat. Som rad, ze aspon doobeda prsalo a celkovo slnko moc nepieklo, bo nieviem ako by som vydrzal pod strchou v regali. Po 15 hodinach cesty je vo vlaku normalna vrava, sem-tam smiech, jeden typek ponukol aj mna aromatickym tabakom, co sa zmoli v rukach a potom zuje. Po 24 hodinach cesty vystupujem v Gorakhpure. Mam narazeny bok, hrcu od ventilatoru na hlave, ale nemam problem z bruchom, ani teplotu.

 

Cesta do Nepalu a sloboda Tibetu

Po chvilke hladania nachadzam aj svoju skupinku a este v noci vyrazame na Nepalske hranice. Cestou sa bavim so starsim panom z Nemecka. Pracuje, ked mu dojdu peniaze a to zvacsa tak, ze ked peniaze ma, tak cestuje, spoznava ludi a hlada moznosti zarobku. Raz predaval pozitace do Afriky, potom niekde prevazal auta, z Ruska vozil kaviar, mal malu restauraciu a medzitym sa zabava hladanim rieseni zapeklitych otazok. Poslednych sest rokov premysla ako by sa mohlo podarit oslobodit Tibet. Cestuje aj s manzelkou, ktora mu to dosvedcuje. Rovnako ako on vie, ze je to velka haluz, ze to moze byt aj na smiech, ale ten typek naozaj nevyzera, ze spadol z jahody a ona sa mu pomaha pokusit sa splnit blaznivy sen - slobodny Tibet.

Konkretny plan som nezistoval, ale prave idu z Dharamshaly, kde zacal tahat prve motuziky, oslovil lamov a inych ludi, ktorych je treba zjednotit a dat dohromady a teraz idu do Nepalu, aby mohli poziadat o dalsie viza do Indie. Akokolvek smiesny, ci nemozny sa moze zdat plan jedneho "obycajneho" cloveka, drzim mu place. Drzim mu palce nielen kvoli Tibetu, ale aj kvoli sposobu jeho zivota, zivotnemu stylu, energii, optimizmu, rozhladu a snahe nieco spravit pre ludi aj ked sa to moze zdat hlupe, ci nemozne. Sest rokov priebezne premyslat nad tym ako oslobodit Tibet, niekedy aj 10 hodin denne, sledovat situaciu, hladat suvislosti a moznosti riesenia... Keby som s nim nehovoril osobne, poviem, ze je blazon. S neuspechom pocita, vie ze je to iba pokus, ale robi ho to stastnym, naplna ho to a dava to jeho zivotu zmysel :)

 

 

24.10.2006 18:30

Viza do Nepalu som dostal klasicky na dva mesiace. Pridal som dalsich 15 minut na hodinkach a este rano sme nasadli do autobusu do Kathmandu. Cesta je sice hrbolata a autobus totalne rozbity, ale uz pocas cesty zistujem, ze v Nepale chcem ostat dlhsie. Nadherne kopce, rieky, udolia, stromy, slnko... Ano, to je to co hladam :) Ubytovali sme sa v guest house Anapurna takmer v centre Kathmandu (necelych 60 SK za noc). Je to pohodicka - mam vlastnu utulnu izbu, dve postele, na chodbe je horuca sprcha a naspodu je restauracia s terasou.

Vecer som volal mame a mojej princeznicke. Je to zvlastne - su to len tri tyzdne, ale neviem co mam do telefonu povedat a pritom je toho tak vela, co by sa dalo. Mozno je to tou vzdialenostou, ale tu si az tak nepripustam; mozno je to mnozstvom kazdodennych impulzov, informacii a situacii, ze zrazu nemam slov, neviem. Pisat sa mi da, ale ked rozpravam, akoby bolo strasne vela casu medzi slovami a pocuval som seba z pozicie tretej osoby :) - asi to bude latentna schozofrenia :) OK, ved nie je co stratit - maximalne mozem ziskat noveho priatela :) :) :)....

Guest house, kde byvam je na Freak Streat (ulica Blaznov) - je to ulica starych hippiesakov zo 60. rokov. Zatial som ziadneho natripovaneho deda nestretol, ale ulicky su fajn :) Vecer som spachal hygienu, bol som sa dat ostrihat a sli sme na kavu s jednym Kanadanom a Svajciarkou. Vsade v meste su lampicky a sviecky - cele mesto sa veseli, mladez chodi na motorkach a autach s blaznivimi farbami a ucesmi na hlavach. Je tu vraj prave nieco ako u nas vianoce.

Rano som sa bol prejst po meste, spravil som par fotiek, ludi bolo na uliciach po menej, lebo vsetci sa vraj snazia byt dnes doma s rodinou a obchody su otvorene iba niektore. Aj ked je Kathmandu tiez velke a hlucne miesto z nejakeho dovodu sa mi celkom paci :). Kupil som si prefoteneho sprievodcu Lonely Planet  pre Nepal a mapu okolia Anapurny. Zajtra pojdem asi dakde do hor v okoli Kathmandu a potom uvidime... Urcite chcem ist pozriet do Pokhary a odtial do zakladneho tabora Anapurny (asi tyzden, max. vyska 4200 m.n.m), alebo urobit velky okruh Anapurny (3 tyzdne, max. vyska 5400 m.n.m). Teraz prave sedim v net-cafe, z vonku hra prijemna muzicka a je to parada :) lehnout si na zada a jen tak si cist :)

O tak dolezitom faktore ako je muzicka som sa vlastne ani raz nezmienil - mozno je to preto, ze pisat o hudbe je ako pocuvat tanec, ale ked uz som pri tom, tak je to skvele, pretoze pocinajuc Bulharskom stretavam len samu zaujmavu a dobru hudbu. Je super, ze len malokedy sa stretavam s muzikou ladenou do popu - aku vacsinou v suvislosti s Aziou je mozne pocut u nas. Viac neviem co k tomu povedat.

 

 

To je pre dnes vsetko, tesim sa na Himalaje, mobil mi nefunguje a v horach vraj nie je ani internet, takze neviem kedy najblizsie bude co a kde napisat :)

 

Mam Vas rad, udrzujete sa v pohode a pohybe,

Vas Jako :)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Výbuch plynu v Prešove: Plynári určili kopať výhradne ručne

SPP - distribúcia reaguje na pochybnosti obvinených.

Telenovela sa skončila. Začínajú stavať mrakodrap Eurovea

Developer hovorí o začiatku stavebných prác.


Už ste čítali?