India 2006 - Anapurna (Nepalska cast Himalaji)

Autor: Marian Bracinik | 15.11.2006 o 15:54 | Karma článku: 10,59 | Prečítané:  4131x

(prechadzka okolo Anapurny)

 

31.10.2006 17:20

Zavcas ranko sme vyrazili z Pokhary. Nas novy spolucestujuci, sprievodca a nosic v jednej osobe - 20 rocny Hom chvilku meskal. Uz som sa aj trochu tesil, ze vyrazime bez neho - ved vsetky povolenia uz mame, ale nakoniec to predsa len stihol. Cestu autobusom do Besishary si ako uz byva u mna zvykom opat uzivam :) Zadival som sa na peknu krajinu, zaujimave dedinky, usmiatych ludi a hodil za hlavu vsetky vcerajsie starosti ohladom zhanania povoleni a hladania sposobu ako sa vyhnut nutnosti vziat (a platit) nosica, alebo sprievodcu.

Prvy den sme slapali len par hodin a zastavili sme v malej Nepalskej osade. Je tu fakt pekne. Jednoducha, romanticka, cista zahradka, brutalne huciaca mohutna rieka z Himalaji par metrov pod nami, zapadujuce slnko, teplucko, pohodicka... :)

Nas chodnik vedie udolim popri rieke medzi vysokymi horami, ktore sa prilis nelisia od Tatier. Odlisne su hlavne udolia, kde ludia pestuju rizu, kde - tu rastie bambus, alebo bananovnik :) Stretavame zelenu modlivku na kameni uprostred potoka, motyle o velkosti dlane, skupinky ovesanych oslikov, roznofarebne polia, ludi ovesanych bremenami a samozrejme na kazdom kroku tmavych usmiatych typkov vludne ponukajucich kvalitny charas (hasis) :)...

 

2.11.2006 11:20

Prve casti Himalajskeho treku absolvujem v kristuskach (najjednoduchsich kozenych sandalach), ktore sa (ako mi prezradil Hom) pacia vsetkym oprotiiducim Nepalcom... Hom toho inak moc nenarozprava, ale prave to mne aj Gregovi asi najviac vyhovuje. Sem - tam sa s Gregom rozpravame, ale vacsinu casu to nepotrebujeme a kazdy z nas sa potichu nechava naplnat nadhernou krajinou vo zvuku stale sumiacej rieky, vtakov a Nepalskych cvrckov. Druhy pribytok ktory sme si zaobstarali bol murovany a na rozdiel od toho prveho, dost chladneho plechoveho v noci o trochu (ale nie o moc) teplejsi.

 

Maoisti

Dorazili sme do osady Dharapani. Rano nas cestou ozbijali taky typci - Maoisti. Su to taka prijemna haved, co sa citia byt komunisti, myslia si, ze maju patent na rozum a ze prave oni by mali vladnut Nepalu. Nevedia ako zaplatit zbrane a svoju armadu a tak sa rozhodli vyberat poplatky od beznych ludi, aj od turistov. Aktualna Nepalska vlada je asi prilis posrana, aby s nimi spravila poriadok a tak im v ramci zakopanej vojnovej sekery vyberanie poplatkov toleruje...

Na celej veci mna pacifistu najviac serie, ze nielenze sa tyto vypalnici svojvolne rozhodli vyberat peniaze od ludi (inymi slovami kradnut), navyse moje nemale peniaze (1200 Rs) nebudu pouzite pre dobro beznych ludi, alebo deti, ale vyhradne na Maoistickych vojakov a ich zbrane. Ach, snazim sa byt kludny, mat rad ludi, v kazdom najst to lepsie, ale vyjebanych vypalnikov a armadu ako nastroj nasilia som nikdy nemal rad... Ani teraz sa nedokazem premoct a pri plateni sa trasiem hnevom. Len par veci ma dokaze takto vytocit - nasilie a nespravodlivost su jednymi z mala... Nejedna sa o tie prachy, mozno ani nelegalny sposob vyberania, ale o ten ucel pouzita...

Moja strategicka pozicia v spolocnosti usmiateho Homa a flegmatickeho Grega mi nedovoluje cokolvek v ramci protestu podniknut a tak som im pri plateni aspon pekne, irecito po Slovensky do kokotov vynadal... Skoda ze tu so mnou nie je taky Anton K. prezyvany "Drobcek Tonko", alebo par dalsich utlych chlapcov z Kysuc ako su napr. Stanislav C. prezyvany "Harley", Martin B. prezyvany "Tetovane vrece", Peter H. prezyvany "Old Shutterhand", Karol S. prezyvany "Neger", Zdeno S. prezyvany "Cigansky baron", alebo aspon "Rychly cinsky kovovy drak" Milos K. - tak rad by som videl valat sa krvavych bezzubych Maoistov po zemi :)...

 

"Kolko horucej vody potrebuje clovek na kvalitnu sprchu?"

Dharapani je vo vyske skoro 2000 m.n.m a kedze bolo sice zaujimave, ale chladne zamracene pocasie, prechadzame na spartansky styl prebyvania. Elektrina striedavo ide aj nejde a teplu sprchu sme riesili vodou z vedra. Zistil som, ze na kvalitnu teplu sprchu cloveku staci trochu studenej a 5 litrov horucej vody. Ku koncu som dokonca nejaky ten hrncek na seba vylial len tak z pasie, opral som si trenky aj ponozky a este mi asi liter teplej vody ostal :)...

 

"Vesela vecera"

Cakame spolu s dvoma Izrealcami, ktorych sme stretli aj v prvom guest house na veceru. Asi po hodine cakania prisiel ich sprievodca a so smutkom v ociach nam vysvetluje, ze v dedine je daka oslava, vonku su daky tanecnici, ktorych treba uhostit a tak sa nasa vecera kusok oneskory... Nuz co sa da robit, tanecnici su tanecnici... Po pol hodine prisiel nas sprievodca spity jak snop a s usmevom od ucha k uchu (asi bez vedomia prveho sprievodcu) nam oznamuje, ze problem nie je v tancnikoch, ale v tom, ze sa spila cela dedina aj spolu s personalom nasho guest houseu. Greg to opat berie s kludom anglicana a sucho prehodi: "mame cas :)...". Cela ta situacia a predstava opiteho kuchara ako sa tackajuc zohyba nad panvicou s nasou vecerou a so zeme dviha popadanu zeleninu mi prisla tak komicka, ze som sa nezdrzal smiechu :)... Dorazil aj prvy sprievodca - Izraelci hned preveruju, ci je opity - ma stastie - nepil... Svoj handicap si vsak vynahradil aspon tym, ze sa kvalitne zhulil :)...

Vecera dorazila a bola naozaj vyborna. O zabavny program pri vecery sa postarali nasi mladi, veseli, opiti a zhuleni nosici :)...

 

 

3.11.2006 18:00

Z polotropickeho horuceho leta v Pokhare sme sa pomaly, ale isto presunuli do nadhernej farebnej jesene dedinky Chamje vo vyske 2670 metrov. Sedime v kuchynke guest houseu, preoze len tu je trochu teplo. Sedia tu len Nepalsky sprievodcovia, my a Srbske dievca Vera. Nepalska babicka vari v hlinikovych hrncoch na ohni caj a veceru. Z casu na cas prebiehaju po stene a zemi svaby - nikto si ich nevsima - su sucastou guest houseu.

Greg - moj 42 rocny spolucestovatel je fest v pohode - stary (byvaly) fetak a rastaman... Aj ked by som to nanho v zivote nepovedal - este par rokov dozadu nosil dredy az po pas... Tiez toho moc nenavravi, ale ked uz nieco povie, tak k veci, v kazdej situacii je jemne nad vecou, zda sa, ze sa vyhol klasickemu konzumu, nasiel sposob, ako legalne zit bez viazanosti na spolocnost a pracu, uziva zivot a tak :)...

 

 

4.11.2006 10:30

Milujem slnko. Milujem ho vazne moc... Aj uprsany, hmlou zahaleny vcerajsok v ciapke a rukaviciach bol pekny, zaujimavy a krasne nostalgicky, ale slnko... Slnko to je zivot... Nepotrebujete nadmorsku vysku 3000 metrov a Nepalsku juznu polohu na to aby ste citili ako Vas naplna energiou, ale dnes, dnes je naozaj krasny den. Zlto-cervene stromy na vokol, ladove vrcholy hor tak neuveritelne blizko, ze ked sa naciahnem mozem sa ich dotknut... Sedim na chodniku v kratkom tricku, sneh je blizko, citim ako do mna vnika teplo, podomnou neustale tak ako kazdy den sumi voda, motyl mi sadol na zosit a ja si s prizmurenymi ocami uzivam krasu okamziku... Dnes by som mohol aj zomriet :)...

Rano som volal domov - mama uz ma vysledky od doktora - vsetko je v poriadku, aj starka ma za sebou uspesnu operaciu a tiez je v pohode :) Co viac si clovek moze priat :)... Zivot je nadherny :)...

 

 

6.11.2006 7:00

Vcera rano sme vyrazili z Pisangu (3185 m.n.m) vrchnou cestou cez Ghyar (3673 m.n.m). Videli sme ako sa spustila lavina na Anapurne II. Je zvlastne pocasie - slnko pecie na tricko s kratkymi rukavmi, ale vietor je chladny a tak sa kazdu chvilu prezliekam; miestami vznikaju zabavne kombinacie ako napriklad kratasi s trickom, zimnou ciapkou a rukavicami :) Poobede sme dorazili do Braygy (3350 m.n.m).

Vecer som pokecal pri kozube s miestnymi a zistil som, ze ma osud opat zaviedol na budhisticke miesto uzko spojene s Karma Kagyu, Karmapom a slavnym asketom Millarepom, ktory preniesol z Tibetu budhisticke ucenia a v nedalekej jaskyni meditoval, dosiahol osvietenie...

V noci bol spln, spravil som par nocnych fotiek, vypytal som si deku, lebo moj malinky spacak je naozaj slaby a tesim sa na spanok - konecne mi nebude v noci zima :)...

 

 

6.11.2006 20:30

Aklimatizacny den pre nadmorsku vysku som stravil vystupom na jazero Ice Lake vo vyske 4600 m.n.m. Myslim, ze bez mojej komplet batoziny, ktoru inak stale vlacim to bola uplna pohodicka 1200 metrov hore za 3,5 hodiny - a to som este po ceste musel par krat cakat na skupinku ku ktorej som sa pridal, lebo Greg aj Hom ostali dole. Greg ma problem s klasanim a tak to nechce presilit, okrem toho je trochu prechladnuty a kvapci mu z nosa (tak ako mne aj Homovi)...

Myslim, ze citim, ako chuti redsi vzduch a ako sa v nom stupa a myslim, ze viem na sebe rozoznat aj priznaky rychleho stupania - jemna bolest hlavy a sem - tam taka slaba strata orientacie (zamotanie hlavy). Nebolo to citit tak vyrazne ako ked som v Dharamshale nastupal do vysky len 3300 metrov, ale citil som to. Dost rychlo sa clovek zadycha, ale ked robim castejsie kratucke prestavky pri chodzi, ide stupanie naozaj celkom rychlo a bez problemov. Kym ostatny dorazili, vybehol som este na blizky kopcek a odfotil som jazero zhora. Zabudol som si vodu a tak som napriek odporucaniam pri stupani vypit co najviac vody absolvoval celu cestu tam aj spat na sucho.

Po navrate ma bolela hlava, vecer na mna prisla jemna depresia. Kazdy vecer je zhruba rovnaky, nemam okolo seba naozaj blizkych ludi, som bez kontaktu na domov. S ludmi ktory su tu so mnou sa sice rozpravat mozem, ale sa mi ani moc nechce a pri tom pozerani do ohna je tolko vela casu na premyslanie, ze sa citim dost sam a uvedomujem si, ze aj keby som akokolvek chcel ani len dolu z hor sa nejak rychlo dostat nie je mozne a tak... Nie je to az take hrozne - uvedomujem, si ze je to vsetko na nieco dobre, ale predsa, orgazmus to nie je :)...

 

 

7.11.2006 14:30

Dnes som sa vybral uplne sam urovnat pocity zo vcera k Millarepovej jaskyni vo vyske 4300 metrov. Mam skvelu naladu - stupam uplne bez problemov, cestou som nasiel uprostred lesa malu, polorozpadnutu kamennu dedniku s budhistickymi vlajkami. Malinke chalupky s miesnostami o velkosti asi 2-3 metre stvorcove, s hlinenou podlahou, malym zadebnenym okienkom, tmavym priestorom pre vzduch v streche. Kvoli nizkemu stropu sa musim krcit. Pravdepodobne tu niekdy robia mnisi meditacne odlucenia (retreaty). Mozno aj tie znamejsie - na dobu tri roky, tri mesiace a tri dni bez slnecneho svetla. Tak tomu poviem psychika - ked take nieco dokaze v tejto miestnosti clovek vydrzat, musi byt jeho vedomie naozaj niekde uplne inkde... Je to zvlastny pocit len si to predstavit, ked uz som tu... Teraz tu nikto nie je, takze predpokladam, ze ani v zamknutych chalupach nikto nesedi, ale pravda je, ze sa snazim sparami nakukat - je to pre mna privelke pokusenie predstavit si, ze v tmavej miesnosti zbadam meditujucu bledu siluetu :)...

Ku jaskyni to uz bol len kusok... Je rano, nie je tu ani zivej duse - ani turisti, ani mnisi, nikto... Je tu jedna velka stupa, velka socha buddhu a vela, vela malych kamennych domcekov a takych polodomcekov, ktore zakryvaju nevelke otvory do skaly. Hned vedla velkej sochy bola zamknuta chalupka s malou fotkou "praveho" Karmapu na zadebnenom okne... Predpokladam, ze vsetky tieto jaskyne a chalupky tiez vyuzivaju mnisi na odlucenia. Nie je mi jasne, kde je presne ta prava Millarepova jaskyna a tak chodim po okoli, stupam do vysky, stupam po snehu, vravim si "uz len kusok", "uz len krocik", "tamto uz bude daky chodnik", ale opak bol pravdou... Ked som si uvedomil, ze stojim v mojich botaskach pokolena v snehu, podomnou len strmy zasnezeny zraz, ktorym som vystupal a nadomnou len dalsi sneh a neista buducnost :), urobil som fotecku a krocik po krociku sa snazim najst svoje stopy, aby sa mi nesmyklo a podarilo vratit sa naspat... Zastavil som pri malej stupicke nad sochou buddhu, nedaleko od Millarepovej jaskyne. Tu vo vyske nieco nad 4300 m.n.m. je nadherny klud... Pekne miesto si to ten Millarepa vybral - vyhlad do dialky na obrovske udolie, skaly, napravo Anapurna, v urovni mojich oci lietaju vrany, sem - tam citim chladny vietor, slnko je ostre, horuce a prijemne... Pokusil som sa o prvych par opakovni Diamantovej mysle... Citim sa fajn :)...

Anapurna II je naozaj blizko, neda mi nepokusit sa o maximalne priblizenie... Som fascinovany snehovym masivom - zda sami, ze pod zrazom sa musi sryvat planina, ktora pravdepodobne aj zadrzuje padajuce laviny. Tak ako som minule dni pocul a videl par krat spustit sa masu snehu z tychto hor, trochu sa bojim ist udolim, ktore vedie tym smerom, kde si myslim, ze by mohla byt rovina, a tak sa "z opatrnosti" driapem po skalach na vokol. Severne casti su zakryte snehom a naozaj sa pri stupani po nich necitim bezpecne a tak sa snazim vyberat radsej skalnate, ale nezasnezene casti. Je mi jasne, ze som tu sam, nemam lano, urcite to uz nie je trekking, ale nieco viac, svojim sposobom to ale nie je moc odlisne od lozenia po skalach, ked sme boli maly... Navyse ten pocit, ze sa mozem dostat k tej ozajstnej Anapurne naozaj na dosah a prijemny adrenalin v zilach ma tlaci dopredu :)...

Na vrchu je naozaj rovina. Po skalach som sa dostal vlastne kusok nad rovinu, ale dalej by som musel musel zist na rovinku a potom hore uz mat naozaj tie sekerky co maju horolezci a stupat kolmo po stene. Az ku skale, ale pri pohlade na obrovske napadane kopce ladu a snehu nejdem - fotka bude fajn aj z tejto pozicie :)...

Naspat som siel radsej udolickom, ktorym som nechcel ist hore - aj ked idem po snehu, klesat sa da celkom rychlo. Nohy aj topanky mam uplne mokre, ale hreju ma fajne pocity :)...

Vecer som bol este v opustenom buddhistickom klastore, na veceru som si dal steak z Jaka. Je to tahsie a tvrdsie maso. Moj zaludok (ked neratame tych par tenkych platkov slaniny, ktore som mal na Korejskej vecery v Kathmandu) nemal v sebe zhruba mesiac ziadne maso. Neviem, ktorym otvorom pojde maso von a tak som si siel radsej lahnut. Zobudil som sa 23:30, zaludok uz je v poriadku, ale aj tak nemozem minimalne tri hodiny zaspat. Myslim na domov, rodinu, frajerku, pracu a vsetkych mojich blizkych a priatelov...

 

 

8.11.2006 16:50

Dnes rano to Greg vzdal... :( :( :(... Jeho zdravotny stav je zo dna na den horsi a neumoznuje mu dalej pokracovat. Vravi, ze citi, ze so stupajucou vyskou to bude len horsie a horsie. Kusok pod dedinou je letisko a tak sa rozhodol, ze sa vrati do Pokhary. Nechce stupat dalej a riskovat tak, ze dopadne ako Ti, ktori sa o to s nadlomenym zdravim pokusali a potom ich musela zachranovat helikoptera...

Cely den je taky prazdny... Ideme len ja a Hom. Po ceste stretame len malo ludi, lebo som rozhodol, ze sa pokusime spravit za jeden den trek planovany na dva. Cestou zistujeme, ze Hom okrem toho, ze je tiez trochu prechladnuty dostal aj vyskovu chorobu - vidi zahmlene a stupa velmi, velmi pomaly. Chce sa vratit. Do Thorung Phedi je to viac-menej len rovina a tak povedal, ze skusi prespat tu a ak sa mu polepsi, vyrazime o stvrtej rano na posledny, najvyssi a najtahsi usek celeho vyletu spolu.

V Thorung Pedi (4300 m.n.m) su len dormitory (izby s mnohymi postelami jedna vedla druhej). Nikde sa samozrejme nekuri a tak je v nich taky mraz ako aj vonku. Rozdiel je len v tom, ze vnutri nefuka vietor... Citim sa biedne, nemam chut jest a tak si meriam teplotu. Mam 37,8 a to este nie je vecer. Fuck... Nejak sa nam to vsetko serie... Hned som si nasadil antibiotika a Paralen... Citim, ze sa to s pribudajucim casom stale zhorsuje... Dostat sa v tomto stave cez vrchol bude tazke, ale ked si predstavim, ze musim  spat absolvovat tu istu cestu ako nahor, je to vylucene, to radsej vezmem (nie az tak moc drahe) lietadlo ako Greg... S Homom sme sa dohodli, ze ak nam to zdravie dovoli, pokusime sa rano prestupit na druhu stranu, ale pokial sa nam pohorsi, vraciame sa za Gregom - nechem len pre vlastnu hlupost riskovat neuveritelne drahy zvoz vrtulnikom, ktory mi nikto nepreplati (poistenie na trekking nemam)...

 

 

9.11.2006 15:00

Celu noc som sa raz triasol zimnicou, raz budil na horucavu. Neprijemny pocit - byt v zovreti chladnych skal vo vyske 4300 metrov v ladovej miestnosti. Chvilu sa mi aj zdalo, ze sa to polepsilo, ale teplomer s 38,6 ma presvedcil o opaku. Citim ako mi hori cela Ta trubica co vedie z ust do pluc... Myslim, ze este nikdy som to tak intenzivne necitil a ked si predstavim ako som vcera behal s mokrymi nohami, do pol pasa vyzleceny okolo Anapurny, bojim sa aby to nebolo vaznejsie... Nikdy som nemal zapal pluc a tak neviem, ako sa to prejavuje... Strasne moc si prajem, aby to nebolo vazne a bol som schopny zist k lietadlu... Ten vrtulnicek si naozaj nemozem dovolit... Kazde styri hodiny sa dopujem dvoma Paralenami...

Budim sa 3:30 - vsetci zacinaju vstavat a pripravovat sa na cestu. Za 12 hodin Mam v sebe 2 Augmentiny a 6 Paralenov 500 a ten debilny teplomer je svina !!! Stale mam horucku! Neviem sa rozhodnut, trubica ma pali, ale ked pojdem v tej zime dole, alebo pomaly hore, mozno je to jedno... Necitim sa uplne na zomretie, dufam, ze Hom povie, ze on chce ist dolu...

Hom sa ale citi v poriadku a tak sme sa okolo pol piatej rozhodli aspon to skusit. Po prvych krokoch zvazujem, ci to radsej nevzdat hned a vyuzit tu trochu sily, ktoru som pocas noci nazbieral na bezproblemovejsi zostup dolu... Pokusame sa o zbesily cin - ja s horuckou a Hom s nabehom na vyskovu chorobu stupame strmou, prasnou serpentinou osvetlenou len mesacnym svitom. Vsetci kracaju z nohy na nohu totalne slimacim tempom, zvykajuc si na ladovy nocny a riedky vzduch. Nemozem ist tak pomaly, trasiem sa zimou a jedine, co ma zohrieva je chodza... Je to o kompromise - ak budem rychlo stupat moje oslabene telo tiez podlahne vyskovej chorobe, ak pojdem pomaly bude mi zima... Predbieham vsetkych turistov a dosahujem High camp (4600 m.n.m.). Nechcem sa moc zdrzovat, je mi zima, pijem caj. Pokracujeme dalej. V duchu prosim slnko, aby uz vyslo a zohrialo ma. Ked stupam prilis rychlo, musim sa zastavit a neviem sa dostatocne nadychat... Pomaly, ale isto som nasiel spravne tempo a frekvenciu prestavok... Myslim, ze mame sancu to dokazat... Predbiehame aj ludi, ktory spali s High campe, aj tych ktory vyrazili skor ako my. Slnko sice uz vyslo, bohuzial je stale vsade rovnaka zima...

7:30 som nastupal od rana 1000 metrov a dosiahol vrchol Thorung La... Citim silne zadostucinenie, ze sa mi to podarilo, ale inak sa citim uplne presne ako clovek s horuckou v zamrznutej krajine vo vyske 5416 metrov... Hom ma trochu problemy, ale zda sa, ze to tiez zvladne... Sem-tam sa mi toci hlava, citim, ze nemam uplne vsetko pod kontrolou, fotky robim len z povinnosti, ale da sa to vydrzat... Chcem uz pokracovat... Dole ma caka este dlha cesta (vraj styri hodiny) a klesanie 1600 metrov... Ako v tranze s vidinou teplej postele predbieham aj vsetkych ostatnych turistov... Par minut po desiatej prichadzam ako uplne prvy do Muktinatu. Ubytoval som sa v guest house Bob Marley... Zaspavam...

Ked som sa po par hodinach zobudil, mam pocit, ze antibiotika funguju - citim sa trochu lepsie, myslim, ze zajtra budeme v ceste pokracovat, pretoze ani tu vo vyske 3802 metrov nie je velmi teplo. Lezim v prazdnej miestnosti a pozeram do stropu... Tak ako po minule dni vela rozmyslam o domove... Dalsia zaujimava skusenost - uvedomujem si svoju neslobodu v tejto pustno - snehovej krajine obkolesenej vysokymi ladovymi horami. Nebolo by az take jednoduche (aj keby som velmi chcel) dat si na veceru tvarohovu palacinku od mami :)... Tych par dni samoty bez kontaktu a moznosti pokracovat inym smerom ako dopredu, ci spat je naozaj dost... Je to tu pekne, je to ine, je to velke, su tu iny ludia, ale nie je to lepsie ako nase krasne Slovensko... Ta nadherna zelena priroda vsade navokol, tiez zaujimavy ludia v malych dedinkach, ci osadach, vysoka trava, kopce, pastiery a vsetko co mi hlavou bezi - obrazky nielen z Tatier, ale aj Kremnice, Stiavnice a samozrejme od nas z Kysuc... Je mi smutno... Je mi smutno, ale viem, ze to ma svoj zmysel - uvedomujem si co mi chyba, co mam rad, co je pre mna dolezite a tak :)... Je to taky zmiesany pocit - smutok a pochopenie zaroven :)...

 

 

13.11.2006 23:20

Z Muktinatu sme sa za jeden den presunuli do Tukuche (2591 m.n.m) a za dalsi do Dana (1416 m.n.m.). Tak ako klesa vyska, stupa teplota vzduchu, pribudaju zjedene antibiotika, zlepsuje sa moj zdravotny stav a pomaly aj moja nalada :)... Presunuli sme sa zo zimy opat cez farebnu a ufucanu jesen a uz sa tesim na leto v Pokhare :)...

Este v Tukuche sme sa pridali k Holandanovi Nikolovy a tak sa cestou rozpravame ja s Nikolom, Hom s jeho nosicom a cas aj kilometre tak fajne ubiehaju... Dana je nadherna mala osada, v guest house rastu mandarinkove stromi a kadejake kvety, dookola su rozne male policka a je tu prijemne teplo. Ceny klesli takmer na klasicku Nepalsku uroven, pijem obrovske mnozstvo vody... Vecer sme pokecali s Americkym republikanom. Bolo to pre mna poucne - stretnut paradoxne inteligentneho americana s vierou v Busha a jeho politiku. Cim som starsi :) :) :), cim viac spoznavam, tym viac sa nazorom blizim k stredu a zistujem, ze cim zlozitejsia politicka otazka, tym lepsi dovod na nu neodpovedat :)...

Posledny den treku sme putovali cez Tatopani, kde vyvieraju horuce pramene. Ja som sa nekupal - necitim sa este uplne zdravy, ale sedel som pri rieke, pocuval jej zvuk a podla prikladu Zenu som sa v tom pokusal najst pravdu :) :) :)...

Lepsie ako kabriolet Audi TT je najstarsi Nepalsky autobus, aky sa da najst a miesto na streche :)... Vezieme sa tu len Hom, Nikol a ja. Lezim na chrbte, ruky za hlavou, pocuvam vietor, pozeram sa na oblohu, prirodu a krajinu navokol, premyslam, co som to vlastne zazil, opustam Himalaje a myslim, ze citim ako vo mne vsetky tie zazitky dozrievaju... Hory ktorymi teraz prechadzame, az na nejaky ten bananovnik a ryzove policko vyzeraju uplne ako Slovenske... Su ako tie nase, aj vlhkost tu je podobna, citim sa ako doma :) Je mi opat nadherne :)...

Nasledujuci den travim v Pokhare presne tak ako povedal, ze ho bude travit aj Nikol - robim nic. Rano mi s usmevom maval stary znami casnik z restauracie, kde som chodieval na ranajky aj pred turou a tak si davam oblubene, klasicke ranajky, bananove lassi a dve hrube, velke palacinky, bol som u holica, tulal som sa z nohy na nohu mestom, stretol som Nikola ako hlada dake informacie o vylete do dzungle na juhu Nepalu, stavili sme sa na obed, potom som si chvilu cital, Izraelci v guest house pustali Pink Floyd a Doors, potom trochu internet, prechadzka mestom, vecera pri kvalitnej bluesovej muzicke na terase nad lampami-osvetlenou ulicou pri jazere, rozhovor o tom ako je nemozne pochopit (pokial to clovek sam nezazije) aky je nadherny, bezproblemovy a slobodny zivot na cestach...

Tak rad by som bol, keby kazdy aspon na chvilu okusil toho kludu a slobody... Treba to zazit... Staci sa len vybrat, staci sa hoc len tulat od mesta k mestu, spoznavat novych ludi, nazory, krajiny, miesta v prirode a rozpravat sa vzdy s novymi a pritom vzdy rovnako volnomyslienkarskymi cestovatelmi, nemat ziadne problemi, jest to na co ma clovek chut, premyslat o zivote, o prijemnych veciach a tak :)...

 

 

Vas

Jako.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Výbuch plynu v Prešove: Plynári určili kopať výhradne ručne

SPP - distribúcia reaguje na pochybnosti obvinených.

Telenovela sa skončila. Začínajú stavať mrakodrap Eurovea

Developer hovorí o začiatku stavebných prác.


Už ste čítali?